Ľavičiarov poteší najnovšie vydanie Spiegla o niečo viac než priaznivcov CDU: dva týždne pred voľbami tróni na obálke najpredávanejšieho týždenníka kancelárka ako kráľovná s arogantne prižmúrenými očami, vedľa hlavy titulok „Nová samoľúbosť Angely M.“ Autor rozsiahleho textu René Pfister (text nie je voľne dostupný) sprevádzal Merkelovú rok a pol na zahraničných cestách a aj teraz počas predvolebnej kampane, no veľa zábavy si zjavne neužil. Ak, tak len na vlastný úkor. Keď Pfister raz vo vládnom lietadle stlačil omylom akýsi gombík, kancelárka to okomentovala slovami: „Spúšťať alarm je očividne štýlom Spieglu.“
Spiegel je síce skôr doľava, ale nekritizuje Merkelovú ideologickou optikou. Kritika sa začína slovami, ktoré by podpísal aj nejeden nemecký konzervatívec:
„Nijaký iný kancelár nemal vo svojom ôsmom roku toľko moci ako Angela Merkel. No napriek tomu svoj vplyv nevyužíva, vo volebnom boji sa vyhýba diskusii o budúcnosti. Jej program znie: Merkel.“ Spiegel ďalej dodáva, že žiaden iný povojnový kancelár neuspával Nemcov tak ako Merkelová, ktorá de facto zrušila predvolebnú kampaň. Nemci nemajú hlasovať o argumentoch, programoch, ideológiách, ale iba o jej osobe. Zlé časy vraj nastali aj pre novinárov, veď napokon prečo by mali Nemci kupovať noviny, keď politika ich kancelárky je „vzrušujúca asi ako VW Passat“.
Pfister opisuje Merkelovej štvrtú kampaň, ktorou prechádza ako automat. Keď vystúpi na mítingové pódium a zdvihne na pozdrav ruku, „vo svojej redukovanosti pripomína britskú kráľovnú“. To, čo nasleduje, nie je volebná kampaň, ale popretie volebnej kamapne: „Hovorí o počasí, o kráse nemeckej krajiny“ a jej hlavné motto znie: „Ako Nemci si stojíme celkom dobre“. A potom je tu ešte najväčšie mobilizačné heslo jej kampane: „Ak ma zvolíte, dostanete ďalšie dobré štyri roky.“ (Akoby nemeckej pravici robili kampaň rovnakí spindoktori, ako slovenskej ľavici s jej istotami.)
Ale ako píše Spiegel, kampaň CDU najlepšie vystihuje gigantický plagát blízko berlínskej hlavnej stanice: záber na Merkelovej zopnuté ruky do (v Nemecku) preslávaného kosoštvorca, vedľa toho heslo „Budúcnosť Nemecka v dobrých rukách“.
Spiegel sa pýta: čím sa chce vôbec táto kancelárka zapísať do histórie? Jedna vec by tu bola, kancelárka o nej vraj radšej nehovorí, aby neznervóznila najmä vlastnú stranu. Merkelová si totiž podľa Spieglu neželá žiadneho predsedu Európskej komisie voleného Európanmi (i keď to tak stojí v programe CDU) a keď reční o tom, že treba „viac Európy“, sú to len nedeľné reči.
V skutočnosti verí na Európu národných štátov, čo napokon preukazovala aj doteraz tým, ako rástla moc Rady. Lenže podľa Spiegla je možné, že Merkelová to bude chcieť po voľbách spečatiť zmenami základných zmlúv EÚ, ktoré posilnia Radu, kde sedia šéfovia vlád a oslabia Komisiu. Tejto inštitúcii vraj kancelárka nedôveruje, že v Grécku či Španielsku niečo zmôže. Merkelová si s týmto programom nájde rýchlo spojencov v Európe, napríklad Brita Camerona alebo Francúza Hollandeho. Ale pre nemeckú politiku by bol takýto odklon od doterajšej mantry čoraz hlbšej únie smerom k nacionalizácii Európy veľkým šokom.
........................................................................................................................
Titulka Spieglu bola len predkrmom, na rad sa dostáva autentická ľavica.
Jakob Augstein, vydavateľ ľavicového týždenníka Der Freitag, je nadšený z výkonu, aký predviedol v nedávnom televíznom dueli s kancelárkou jej vyzývateľ, sociálny demokrat Peer Steinbrück. Napokon, nadšené boli aj Augsteinove deti, ktoré po tejto šou skonštatovali, že kandidát SPD „je úplne milý“. Možno je to milý chlapík, ale ako Augstein smutne dodáva, Nemci ho aj tak nezvolia.
Pre Augsteina stelesňuje kandidát SPD sociálnu spravodlivosť, za ktorú sa dokáže postaviť aj s vášňou. A hoci sa Steinbrück podieľal na deregulácii finančného sektora, dá sa mu podľa Augsteina veriť, že ako kancelár by zakročil proti bankám, že by zastával záujmy chudobných a že by zastával záujmy Nemcov proti špicľom z americkej NSA. Naopak, novinár vyčíta Merkelovej, že jej hlavnou stratégiou je asymetrická demobilizácia s nasledovným cieľom: „Čo najmenej ľudí sa má zaujímať o politiku a ísť k voľbám – s tým, že od protistrany ich príde ešte menej.“
Augsteina síce televízny výkon Steinbrücka nadchol, ale novinár nevidí budúcnosť ružovo (ani červeno): „Bude to stačiť na víťazstvo vo voľbách? Nie, takto politika v Nemecku nefunguje. Žiaľ.“
.......................................................................................................................
Nemeckí ľavičiari naozaj nemajú dôvod hýriť optimizmom. Merkelovej CDU dosahuje v prieskumoch už dlhé mesiace „ficovských“ 40 a viac percent (takýto volebný výsledok CDU uhral naposledy Helmut Kohl pred 19 rokmi). Okrem toho sa do parlamentu dostanú zrejme aj liberáli z FDP (v prieskumoch 5-6 percent), s ktorými by chcela Merkelová pokračovať v koaličnom tandeme, a naisto v ňom zasadnú radikálnejší ľavičiari z Linkspartei (v prieskumoch okolo 8 percent). Ak to zrátame, už teraz je jasné, že SPD a Zelení spoločne nezískajú dosť hlasov na vysnívanú dvojkoaličnú vládu (SPD má v prieskumoch 25 percent, Zelení 10-12 percent), a to ani keby spolu získali o pár percent viac než sa očakáva.
Nemecký ľavičiar má preto veľmi neradostné perspektívy: buď môže aspoň dúfať, že CDU a FDP nezískajú väčšinu a SPD sa stane slabším partnerom v koalícii s Merkelovou. Lenže SPD si túto konšteláciu pod Merkelovou už raz vyskúšala a mala s ňou katastrofálne skúsenosti. Potom je tu ešte jedna možnosť, ktorá je aritmeticky možná, no umiernení ľavičiari o nej nechcú ani počuť: trojkoalícia SPD, Zelení, Linkspartei (v koaličnej hantírke tomu vravia rot-rot-grün). Linkspartei je totiž strana, ktorá je zložená z východonemeckých postkomunistov a západonemeckých odpadlíkov sociálnej demokracie, ktorým v materskej SPD nevedia zabudnúť dezerciu a majú ich odvtedy za polobláznivých sektárov.
Aj preto trochu prekvapil umiernený ľavičiar Wolfgang Münchau, azda najlepší ekonomický komentátor Financial Times, ktorý drží palce variante rot-rot-grün.
Pravda, globálne mysliaceho Nemca píšuceho pre britské noviny príliš nezaujímajú vnútronemecké rozpory. Podľa Münchaua by bol ľavicový trojlístok „najlepším riešením pre Európu“ v dnešnej eurokríze. Kým CDU „redukuje všetko ekonomické myslenie na konkurencieschopnosť“ a „FDP vyvoláva iracionálny strach z inflácie“, jedine Zelení a Linkspartei podľa komentátora pochopili, ako došlo k tejto kríze: jej príčinou totiž neboli štátne dlhy, ale nerovnováhy menovej únie. „Je to kríza excesívnych kapitálových tokov zo severu na juh, ktorej náhly koniec vyvolal ekonomický šok a ten vyústil do rastúcich rozpočtových deficitov. V tomto majú Linkspartei a Zelení absolútnu pravdu. Kto tomu nerozumie, túto krízu nikdy nevyrieši,“ konštatuje sebaisto Münchau a ďalej oceňuje, že Linkspartei hlasovala proti fiškálnemu paktu, ktorý „definuje úspornú politiku štátu na večné časy“.
Komentátor Financial Times v inom texte odporúča SPD, aby znovu objavila tradíciu slávneho britského ekonóma, Johna Maynarda Keynesa, ktorý „prikladal štátu väčšiu funkciu než liberálni ekonómovia“. Münchau však tvrdí, že SPD počas vlády Gerharda Schrödera a jeho preceňovaných reforiem opustila keynesiánstvo a osvojila si liberálnu ekonómiu ponuky. SPD by sa mala preto podľa topkomentátora Financial Times vrátiť k ére svojich velikánov, Willyho Brandta či Helmuta Schmidta, ktorí neváhali nakopnúť hospodárstvo štátnymi výdavkami.
Münchau píše, že keynesiáni majú pravdu aj dnes: „Záchranná politika, ktorú usmerňuje Nemecko, núti krajiny, aby uprostred recesie krátili rozpočty – a to s výsledkom, ktorí keynesiánci správne predpovedali: úroky sú blízko nule. Svetové hospodárstvo trčí v pasci likvidity, presne ako Keynes opisoval svet počas Veľkej depresie.“
Keynesiánec Münchau v závere dúfa, že SPD sa po voľbách rozlúči so Schröderom a stane sa opätovne keynesiánskou stranou: “Dovtedy by si mala premyslieť alternatívu k dnešnému hospodárskemu modelu, ktorý si zakladá na konsolidácii rozpočtu, na permanentnom tlaku na znižovanie miezd a ním vyvolanom vylepšovaní konkurencieschopnosti.”
Takže milý slovenský čitateľ: keby si mal v Nemecku volebné právo, komu by si dal o dva týždne prednosť, Merkelovej alebo Münchauovi?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.