Dočítal som českú tlač a spomenul si na Jana Zahradníčka.
„Po dvaceti letech bezstarostných ztřeštěností národa vítězného přes noc jsme se stali národem poraženým,“ napísal Zahradníček v svojej eseji Pláč koruny svatováclavské (1939).
Vtedy - po podpísaní Mníchovskej dohody - bola situácia samozrejme ďaleko vážnejšia než teraz. Ale pohľad na básnikove „kalné prúdy,“ atmosféru porazenosti aj onen lokajský duch, musí aj občasnému návštevníkovi udrieť do očí.
Najlepší text, aký som o českom dianí v uplynulých dňoch čítal, bol od Petra Kamberského, komentátora Hospodářskych novin Čeká nás osm až dvanáct ťežkých let. Kamberský píše o nástupe Zemana a „tom druhom Česku,“ ktoré s ním prichádza: „Dramatické, svérázné a svým způsobem překvapivé zjevení Miloše Zemana na hradě českých králů je vlastně jen emanací mnohem hlubších silokřivek ve společnosti. Zemanova osoba jim dala tvar a krize kabinetu Petra Nečase ukázala příležitost,“ píše Kamberský.
A čo sa to vynára z hlbín českých zemí?
„To druhé Česko,“ ktoré reprezentuje „extrémne ľavicovú a rovnostársku“ spoločnosť. Žiadna iná krajina nevolila – píše Kamberský - komunistov tak masovo, ako práve Česi v roku 1946, k tomu treba prirátať masové emigračné vlny z rokov 1948 a 1968, chýbajúcu moc cirkvi alebo silnej vidieckej nekomunistickej spoločenskej vrstvy a máte to: „ Žijeme v zemi (...) s kromobyčejným sklonem k etatismu a egalitarismu. Je proto s podivem, že tu za pětadvacet let žádná opravdu rovnostářská a autoritativní síla nevládla,“ píše český komentátor.
Iné Česko, než na aké sme si zvykli, opisuje v rozhovore Lidových novin (24. august, s.11) s Danielom Kaiserom aj František Stárek, disident, politický väzeň a chartista, po roku 1989 jeden z vyšších úradníkov českej tajnej služby, v posledných rokoch zamestnanec českého ÚPN a teraz opäť, zdá sa, novodobý disident. Aj keď trochu netradičný.
„Předsedkyni rady ústavu Petrušce Šustrové ještě předtím, než v dubnu nastoupila nová ředitelka, její kamarádka Pavla Foglová, v televizi ujelo, že z ÚSTR (české ÚPN, pozn. jd) je třeba vymést tu špínu. V tom výroku jsem se samozřejmě našel. Petruška ráda kádruje,“ hovorí Stárek, prezývaný Čuňas.
Prezývok je v rozhovore mimochodom viac, čo len napovedá, že sa riešia aj veľmi osobné spory. To podstatnejšie je ale inde. Stárek zdíha prst, že v Čechách prichádza „operetná normalizácia“. Prejavuje sa samozrejme bojom o český ÚPN, napríklad samotný Stárek neprešiel „evaluáciou“ jeho práce a vyhodili ho. Čo na tom už len je, poviete si. Lenže Stárka vyhodili ľudia ako Petr Pithart, Vilém Prečan či už spomínaná Petruška Šustrová, čiže bývalí disidenti. A Stárek im nakladá, čo sa dá. Nuž a taká hádka bývalých disidentov, ľudí, ktorí spolu vydržali ťažšie časy než sú tie naše, vie byť nepríjemne protivná vec. Najmä keď Stárek vytiahne tromf, že jeho bývalí kamaráti vlastne idú po ruke normalizačným týpkom, ako Lubomír Zaorálek z ČSSD, ktorý mal nedávno Stárkovi povedať, že „žádná totalita od roku `68 do roku `89 nebyla“ a český ÚPN by sa tomu mal tak venovať. (Zaorálek výrok pre noviny dementoval.)
Ale to najhoršie, čo sa môže stať, je, keď z bývalých disidentov ide pesimizmus: „V Chartě jsme si vždycky říkali, že mluvíme za mlčící většinu. Žádná nebyla. Dneska už si nedělám iluze,“ uzatvára porazenecky Stárek.
Lenže ilúzie tým neskončia. Určite nie v krajine pred voľbami.
Zdá sa, že česká pravica dostane poriadky výprask. Tretina voličov pravice z posledných volieb podľa prieskumu nepôjde voliť, Kalouskova strana - aktuálny líder pravice - má zhruba 15 percent a imidž podobný tomu, ktorý mal kedysi u nás Rudolf Zajac, a ODS je „zatiaľ“ niekde na 13 percentách podpory. Zatiaľ preto, lebo najväčší klausovec, ktorý v ODS bol (Boris Šťastný), túto stranu opustil a spolu s ďalšímí Klausovými spolupracovníkmi z Hradu aj podhradia vraj pripravuje novú stranu do volieb. Klausa chcú späť všetci, čo chcú do politiky a zdieľajú s ním aspoň jeden názor: od Topolánka, cez Tlustého, zväzáčku Bobošíkovú až po Michala Semína. Samotný exprezident zatiaľ váha.
Súčasný prezident zato neváha ani trochu. Všetko nasvedčuje tomu, že svoju Stranu práv občanov – Zemanovci s prehľadom dostane nielen do parlamentu, ale aj do vlády.
V priestore medzi tromi až piatimi percentami je ešte živšie. Bývalý šéf Zelených Martin Bursík stranu opustil, vraj je súčasťou „širokej ľavicovej fronty, ktorej architektom je Miloš Zeman,“ Veci verejné sa vraj chcú spojiť s japonským populistom Tomiom Okamurom (nič podobne exotické sme ešte v našej politike nemali) a keď cestujete autom, autobusom, električkou alebo idete hoc aj pešo, nemáte šancu, aby ste sa vyhli bilbordom Andreja Babiša.
Bilbordy sú samozrejme svieže, energické a usmiateho Babiša na nich vždy sprevádza známy človek – a populistické heslo. Keď si vypočujete krčmový názor, že "Babiš už má nakradnuté a preto kradnúť viac nepotrebuje," je vám jasné, že tento projekt smeruje do parlamentu.
Aby som to uzavrel, česká spoločnosť, ktorá nám kedysi bývala vzorom, smeruje ku dnu. To najhoršie, zdá sa, ju len čaká. Ale intelektuáli, ktorí varujú, že je ohrozená demokracia, sa mýlia. Nie, toto nie je ohrozenie demokracie.Toto je jedno z jej naplnení - a dôvod, prečo týmto systémom toľko politických filozofov vždy pohŕdalo.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.