František Mikloško v pravidelnom stĺpčeku pre .týždeň napísal aj toto: “Doba, ktorú teraz žijeme, mi v niečom pripomína atmosféru začiatku normalizácie. Je tu spoločenská únava, strata dôvery v politických i duchovných predstaviteľov, chýba optimistická perspektíva.” Mikloško má pravdu v tom, že Slovensko je znovu zamorené skepsou a dezilúziou. Ak dáme bokom mentalitu večne nespokojného národa, tak hlavným dôvodom je zrejme zdrvujúce volebné víťazstvo Roberta Fica v marci 2012.
Tých takmer 45 percent a 83 poslaneckých miest pre Smer reformnú časť tejto krajiny úplne paralyzovalo. Občianski aktivisti aj médiá, unavené z nekonečných zápasov (Mečiar, Fico I., Trnka, Harabin), sa z toho debaklu už viac ako rok nevedia spamätať – a nájsť účinný spôsob, ako presvedčivo zdôvodniť, prečo je Fico II. pre spoločnosť porovnateľnou hrozbou ako Fico I. Ak sa im to aj občas podarí (tunelovanie vojenskej tajnej služby), výsledkom sú rozpačité reakcie rozmlátenej opozície, ale hlavne: vlažný až nulový záujem čoraz viac frustrovanej verejnosti.
Ľudia už totiž po Gorile neveria nikomu a ničomu. Táto kauza je pre Slovensko v istom zmysle prekliatím: čokoľvek dnes vyjde najavo, v porovnaní s Gorilou ide len o penu dní, čomu zodpovedá aj pozornosť publika. Dobrým príkladom je práve rozkrádanie majetku na ministerstve obrany, čo je pritom škandál, porovnateľný s Gorilou. Napriek tomu si už na túto kauzu nikto nespomenie – a nie je to len tým, že je leto a novinári sú na dovolenke. Problémom je aj špina, ktorú má po Gorile za nechtami aj veľká časť súčasnej opozície. Títo nám budú ťažko o morálke kázať.
Vyšetrovanie Gorily je navyše len naoko a nikam nevedie, pretože mnohé gorily sú vo vláde, v parlamente, na polícii, prokuratúre aj v tajnej službe. Fico si navyše pred médiami nasadil masku vľúdneho vládcu, takže po voľbách si už vďaka funkciám kúpil aj priazeň viacerých slušných ľudí z prostredia pravice. V skutočnosti pritom betónuje úrady krížom krajinou – je zrejmé, že nechce vládnuť len štyri, ale minimálne osem rokov. Nie je preto prekvapivé, že tí ostatní, čo tejto Ficovej premene neveria, sa podobne ako na začiatku normalizácie začínajú uzatvárať do seba.
Ľudia žijú svoje súkromné životy, stretávajú sa s priateľmi. Zaujíma ich hlavne práca a to, aby v ťažkej ekonomickej situácii uživili svoje rodiny. Politiku vedome vytlačili zo svojho obzoru, pretože naozaj nevidia “optimistickú perspektívu” (Mikloško). Čoraz viac počuť aj tézy typu, že “všetci politici sú svine”, prípadne, že “všetci politici kradnú”. Takáto atmosféra vyhovuje práve politikom ako Fico, ktorý má svojich 30 až 40 percent istých aj vtedy, keď robí psie kusy, ktoré by iným politikom neprešli. Voliči Smeru totiž nie sú až tak citliví na miliardy, ktoré si ulejú mecenáši cez zmanipulované tendre (Veľký Slavkov, emisie, nástenka).
Fico však nie je Husák, hoci sa viackrát obdivne vyjadril na adresu tohto komunistického politika. Toto nie je ani normalizácia model 1968, ktorá vyhnala tisícky ľudí pre ich politické názory zo strany či zo zamestnania. Dnes nemusí nikto robiť sebakritiku, hoci štátni úradníci zrejme nikde nevytrubujú, ak nevolili Fica. To isté podnikatelia, ktorí chcú profitovať z lukratívnych zákaziek či ambiciózni jednotlivci, ktorí cítia šancu, že môžu kariérne rásť. Dnes zrejme nikto neskončí pre kritické názory vo väzení, hoci tejto hrozbe už čelili filmári (Piussi) aj novinári (Petková).
Nikto z nás by pravdepodobne nechcel zažiť to, čo zažila generácia našich rodičov a starých rodičov, ktorým zobral Brežnev a jeho armáda dvadsať rokov plodného života. Oni, nie my, naozaj trpeli. Toto nie je skutočná normalizácia, ale jej sofistikovanejšia verzia (model 2013), kde sa však tiež každý stará len o seba. Nevymyslel ju Fico, on tú atmosféru “spoločenskej únavy a straty dôvery” (Mikloško) len šikovne živí a využíva. Doba, ktorú teraz žijeme, je dôsledkom fatálnych zlyhaní druhej Dzurindovej vlády (kupovanie poslancov) a kabinetu Ivety Radičovej (voľba GP, euroval).
Ficova normalizácia môže trvať štyri, osem, ale pokojne aj dvanásť rokov. Určite to nebude také zlé ako za Husáka, hoci Slovensko už zrejme bude za taký dlhý čas úplne natreté na červeno, takže náprava môže byť vecou celej ďalšej generácie. Všetko však závisí len od nás: to znamená, či budeme v kritických chvíľach, keď sa moc snaží zastrašiť nepohodlných svedkov (napríklad bývalého šéfa vojenských tajných Romana Mikulca), len mlčiacou väčšinou, ako sa to stalo generácii 1968. Tá totiž postupne zabudla aj na hrdinu okupácie Jana Palacha, ktorý sa na protest proti vstupu sovietskych vojsk do Československa upálil.
Alebo sa postavíme takejto moci, keď na to bude dôvod, aj na odpor, ako to počas normalizácie viackrát preukázala hŕstka disidentov okolo Františka Mikloška či Milana Šimečku. Najhoršie je totiž zaspať a zobudiť sa až o dvadsať rokov. Presne toto im vyhovuje, moderným normalizátorom s husákovskou mentalitou. Chcú, aby sme úplne rezignovali a na všetko sa vykašľali, aby mohli nerušene ovládnuť celú krajinu. Tak ako pred 45 rokmi.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.