Wolfgang Münchau z Financial Times, jeden z najbystrejších ekonomických komentátorov súčasnosti, postupne rozoberá na svojom blogu v Spiegli predvolebné programy hlavných partají. Lepšie povedané, rozbíja ich na franforce: v prípade Merkelovej CDU komentátora najviac dorazila programová téza: „Dosiahnuť, aby bolo Nemecko fit pre digitálnu budúcnosť.“ Ako píše Münchau, „digitálna budúcnosť by bola dobrou témou pre volebný boj v roku 1994, keď Helmut Kohl bubnoval za analógovú televíziu s vysokým rozlíšením. Vtedy by bola požiadavka zaviesť počítače na školách ešte ako-tak originálna. Ale v predvolebnom programe druhého desaťročia 21. storočia je nevýslovne mdlá.“
Münchau sa tiež vysmieva z nemeckého sebauspokojenia, s ktorým CDU kladie Európe za vzor tamojšiu konkurencieschopnosť a systém duálneho vzdelávania: „To všetko mi pripomína večne v kruhu sa točiace diskusie o najlepšom hospodárskom modeli. V 80. rokoch bol takým japonský. Potom americký. A teraz nemecký. O desať rokov budeme zrejme oslavovať grécky hospodársky zázrak.“
Münchau si ešte väčšmi odpľul pri programe spoluvládnucich liberálov z FDP (zo slovenských politikov sa s nimi najviac priatelí Richard Sulík). FDP síce podľa Münchaua netrepe všeobecné frázy („Hier wird nicht geschwafelt“), je naopak konkrétna, ale je natoľko zajatá vo falošnom videní sveta, že komentátor nevdojak zatúžil po „zmätených floskulách (...) o digitálnej budúcnosti“.
FDP vraj neodôvodnene straší hrozbou inflácie a rozširuje „konzervatívnu lož o našej trpkej historickej skúsenosti“, ktorú vyvolala inflácia 20. rokov – Münchau namieta, že nástupu nacistov bezprostredne predchádzala deflácia. Liberálom tiež predhadzuje, že nerozumejú základným pojmom, bez ktorých sa nedá v eurokríze orientovať: inflácie sa desia v domnienke, že kvôli aktivitám centrálnych bánk rastie množstvo peňazí v obehu. „Lenže je to naopak. Množstvo peňazí v obehu všade viazne,“ píše novinár a objasňuje, že to, čo narastá, je v skutočnosti monetárna báza, teda bilančná suma centrálnych bánk. Münchau sa preto spolu s Európskou centrálnou bankou obáva deflácie, a nie inflácie. A ďalej s pôžitkom zalamuje rukami nad neoliberálnou FDP, ktorej tézy vraj pripomínajú debaty z 30. rokov 20. storočia.
..........................................................................................................................
Preplávajme na pravý breh. Holger Stelzner, vydavateľ konzervatívneho Frankfurter Allgemeine Zeitung, má temer vo všetkom iný názor než Münchau, i keď v tomto by sa asi čiastočne zhodli – Stelzner oponuje ódam, ktorými podaktorí uvítali informáciu vlády, že nemecký spolkový rozpočet ušetrí v rokoch 2010 a 2014 až 41 miliárd eur – a to len vďaka nižším než plánovaným úrokom na obsluhu svojich dlhov. „Nemecko je vraj víťazom krízy,“ píše s posmechom Stelzner. Ale čo sporitelia, ktorých Európska centrálna banka trestá politikou nízkych úrokov a teda nulovými výnosmi? Stelznerova bilancia pre Nemcov je nasledovná: „Nevysloveným cieľom (tejto politiky) je obrovské prerozdelenie od veriteľov k dlžníkom. Porazenými tejto finančnej represie sú dôchodcovia a sporitelia. Víťazom sú banky a zadĺžené štáty. Ale aj majitelia domov a akcionári – no ako je známe, týchto je v Nemecku najmenej.“
.......................................................................................................................
Politický mesačník Cicero sa udivuje nad podliezavosťou nemeckých médií voči kancelárke Angele Merkelovej. Autorka Petra Sorge tne do živého a do živých: začína dokumentom „Mocenský človek Merkelová“, ktorý nedávno odvysielala verejnoprávna ZDF. Hoci malo ísť o najdôležitejší televízny portrét kancelárky pred voľbami, diváci ho viac menej bojkotovali nezáujmom. Sorge však nesúhlasí s hlasmi, že je za tým znechutenosť z politiky (Politikverdrossenheit) a pýta sa: „Nemohlo by to byť aj tak, že publikum sa odvracia od médií v zástupoch preto, že spravodajstvo je na uspanie?“
Takýto bol vraj aj samotný dokument, ktorý bol síce milý, ale nekritický. „Merkelová bola vykreslená ako kancelárka blízka ľuďom, ustarostená a ochotná pomôcť. (...) Autori ju na konci nazvú ‘popstar politiky‘.“
Sorge má po ruke ďalší príklad: Keď vrcholila aféra NSA (išlo o podozrenia, že americké tajné služby v Nemecku masovo odpočúvajú hovory, sliedia po internete, a nemecká vláda im to všetko toleruje), týždenník Die Zeit urobil rozhovor s Merkelovou, v ktorom ju namiesto nemilosrdného výsluchu podrobil takýmto otázkam: „Kam idete, ak si chcete byť na istom, že vás nebude nikto počúvať?“ Alebo: „Ste si istá, že nie ste odpočúvaná?“
Ako píše mesačník Cicero, celkom neznesiteľné bolo iné letné interview s kancelárkou, ktoré sa riadilo princípom „prečítaj otázku-vypočuj-prikývni-polož ďalšiu otázku“. Diváci tak pred voľbami vzrušene zistili, čo kancelárka čítala na dovolenke. Cicero uzatvára: novinári sa nesprávajú ako „advokáti verejnosti, ale ako hlásne trúby kancelárskeho úradu“.
Mimochodom, kritika, že nemeckí novinári sú na svojich mocných politikov príliš mäkkí, nie je nová. Naplno vzplanula pred štyrmi rokmi, keď sa holandský novinár Rob Savelberg opýtal kancelárky Merkelovej, prečo jej nevadí, že novým ministrom financií bude Wolfgang Schäuble, ktorý „už raz v šuplíku zabudol 100 tisíc mariek“ (Schäuble v 90. rokoch prijal od istého korupčného obchodníka so zbraňami 100 tisíc mariek, ktoré sa nikdy neobjavili v účtovníctve CDU). Vydesená Merkelová sa zmohla len na útržky: „Lebo má moju dôveru...ďalšia otázka...“ Z odvážneho Holanďana sa stala hviezda YouTube, Nemci mu posielali stovky ďakovných e-mailov a Savelberg poníženým nemeckým kolegom radil, aby videli v politikoch volených zástupcov ľudu, a nie monarchov. Nič platné, Merkelová si predvolebné leto 2013 zatiaľ bezstarostne užíva.
......................................................................................................................
Preč od politiky. Editor magazínu Der Spiegel Christoph Scheuermann píše, prečo z nás robí Facebook nespoločenské bytosti a škodí našim priateľstvám (text nie je voľne dostupný).
Autor uviazol v tejto sociálnej sieti pred takmer šiestimi rokmi a spätne to vníma ako premárnený čas. „Facebook bol vždy cvičením simulovanej neviazanosti, priestorom pre krajšie, žiarivejšie ja. Zrazu ste mohli nedostatok pohotovosti kompenzovať tým, že ste dlhé minúty rozmýšľali nad originálnym komentárom.“ Scheuermann časom spozoroval, ako sa facebookova závislosť premieta do stretnutí s priateľmi: „Keď sme sa stretli, boli sme netrpezlivejší, nekoncentrovanejší, azda v obave, že zmeškáme niečo, čo sa paralelne deje na internete. Kládli sme si menej otázok, veď naše životy sa synchronizovali online. (...) Náš jazyk bol zadychčanejší, skĺzali sme do superlatívov – super, paráda, haluz, sila. Lenže tie medzitóniny ako sebairónia, pochybnosti, táto krásna, pojašená melanchólia po troch-štyroch hodinách rozhovorov, všetko to, z čoho vyrastá dôvera a neskôr priateľstvo, bolo čoraz zriedkavejšie.“
Digitalizácia okruhu priateľov podľa autora spôsobila, že všedný deň je menej romantický. „Keď som sa stretol s priateľmi, občas som nevedel, čo som rozprával alebo čo som už postoval. Hneď zrána som ako prvé siahol po mobile pri posteli, aby som sa pozrel, čo sa deje v životoch druhých. A so spálňou bolo znesvätené posledné miesto v byte, ktoré som mal dosiaľ rezervované pre knihy, sny a lásku.“
Scheuermanna teší, že v západných krajinách opúšťajú Zuckerbergovu sieť milióny používateľov, a rovnako ho teší aj nárast vyprázdnených statusov typu „Snívalo sa mi, že som bol poslednú noc v San Franciscu“, pretože ich považuje za začiatok konca facebookovej doby. „Rastie šanca, že sa konečne budeme zaoberať dôležitými vecami. Musíme sa spolu rozprávať.“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.