Je piatok večer a ja namiesto toho, aby som išla niekam do mesta zabávať sa po dlhom a vyčerpávajúcom týždni za počítačom, sedím doma, zase za počítačom, a píšem tento článok o potrebe rovnováhy v živote. Nadávam si, že som neschopná nájsť medzi prácou a oddychom rovnováhu, rozmýšľam, ako to robia moje kamarátky, ktoré majú náročné povolania, deti, domy, psy a po večeroch stíhajú písať knihy, maľovať obrazy a piecť geniálne torty.
Zúfalo hľadám na internete recept, prikázania, urob toto,nerob tamto a docieliš rovnováhu, keď tu zrazu narazím na prednášku bojovníčky za rovnoprávnosť pracujúcich žien Marii Wilsonovej. No a tam sa dočítam prekvapivú pravdu, že nič také ako rovnováha medzi prácou a oddychom v skutočnosti neexistuje.
Zle rozmiestnené misky
Vydýchnem si, že sa teda nemám za čím pechoriť a čítam ďalej o dlhoročnom výskume doktorky Edy Greenblattovej, ktorá skúmala prepracovanosť u pracujúcich ľudí. Vychádzala zo zaužívanej predstavy, že práca vyčerpáva a naopak, keď nepracujeme, tak sa naše sily regenerujú. Z toho by malo teda automaticky vyplývať, že treba dať výpoveď alebo pracovať čo najmenej. To možno platilo pri nekonečnej drine na poli či za pásom vo fabrike ale nie pre väčšinu súčasných ľudí pracujúcich v kancelárii a za počítačom. Edy Greenblattová tvrdí, že prácu aj oddych treba sčítať a premiešať a potom na jednu stranu pomyselnej váhy dať to, čo nás oberá o energiu, v práci i mimo nej, a na druhú stranu to, čo nás napĺňa a regeneruje, v práci i mimo nej.
Rovnováha nemôže byť cieľ, ku ktorému sa dopracujeme dlhoročnou lopotou, aby sme jedného dňa zakotvili v raji, keď budeme jemne žblnkať vo vyrovnanej hladine. Je fajn, že niekedy prežívame takéto pokojné vyrovnané dni, ale na to, aby sme niečo ozajstné vytvorili a vykonali, musíme napnúť všetky sily a občas siahnuť až na dno. O tom hovorila pre časopis FirstClass aj ďalšia zaujímavá žena, deviata najbohatšia na svete, Christy Waltonová, šéfka obchodného reťazca Wal-mart. Po internete koluje jej 20 rozdielov medzi boháčmi a priemernými ľuďmi, v ktorých Waltonová okrem iného tvrdí, že na rozdiel od priemerných ľudí, ktorí chcú mať pokoj, bohatí majú radi neistotu, riziko. „Elitní futbalisti, ktorých obdivujeme, v najťažšej chvíli zoberú loptu a zodpovednosť a idú na pokutový kop. Vedia, že bez rizika nič nedosiahnu. Vedia, že stať sa najlepším nie je zadarmo, že je nutné pre to niečo urobiť, v každom prípade zostať celý život v pohodlnom závetrí je pre nich devastujúce. Keď urobia chybu, poučia sa. Čím útrpnejšia je cesta, tým slastnejšia je odmena. Posteľ je najmäkšia po namáhavej ceste,“ hovorí Waltonová a tie slová si môžeme zobrať k srdcu aj v prípade, že neplánujeme šliapať jej na päty v rebríčku najbohatších.
Cesty, odmeny a sebapotvrdzovanie
Z toho všetkého mi vychádza, že v živote nejde o to, vyvažovať strastipné cesty slastnými odmenami, tvrdú prácu oddychom, lebo to je súčasťou jedného vyváženého balíka automaticky. To, čo túto vyváženosť ničí, sú veci, ktoré nás oberajú o energiu, a treba ich čo najviac eliminovať. Nudné ničnerobenie, pasívny oddych a všetky tie hnusné ubíjajúce práce, ktorými zabijeme deň, ani nevieme ako. Na serveri the99percent.com identifikovali až päť druhov takejto práce-nepráce. Reagovanie, plánovanie, rutinné úlohy, riešenie problémov a piatu nazvali insecurity work. Dalo by sa to preložiť ako sebapotvrdzovanie – lebo pod tým rozumejú obsesívne sledovanie rôznych štatistík a ukazovateľov týkajúcich sa našej roboty, čo o nás, našej firme, našich výrobkoch píšu iní ľudia, opakované sledovanie príspevkov a lajkov na vlastnom blogu či facebooku. To sú všetko veci, ktoré môžu úzko súvisieť s našou prácou ale zväčša nás neposúvajú vpred, iba nás uisťujú, že všetko je OK.
Podľa dvoch autorov, ktorí sa angažujú v personálnom poradenstve Jima Loehra and Tonyho Schwartza (u nás vyšla ich kniha pod názvom Buďte vo forme), dobre žijeme vtedy, keď sa ráno tešíme do práce, poobede sa s rovnakou radosťou vraciame domov a sme schopní jasne stanoviť hranice medzi tými dvoma svetmi. Ja sa teším, že som dopísala tento text a že zajtra skočím kamarátke aj s kastrólom vlastnoručne vyrobeného tiramisu. No ale teraz si už nalejem dvojku rakúskeho rizlingu a skočím kuknúť na stránku .týždňa, koľko ľudí si kliklo moje články, a na facebook, koľko kamarátov zareagovalo na môj status s fotkou toho tiramisu.
Písané pre Nota bene 03/2013, ktorého témou bola Rovnováha.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.