Ten prvý sa volá Polis, druhý MVK a tretí, aj keď trochu váhavo, Focus. Polis nameral v svojom poslednom prieskume Hrušovskému podporu 15,2 percenta, MVK 15,0 percenta a Focus 13,4 percenta.
Áno, vo Focuse Hrušovského porazil Kiska, v MVK zase Procházka a vo všetkých troch je za Hrušovským v tolerancii štatistickej chyby Ján Čarnogurský, ale nikto z pravicových kandidátov nemal v júli tak vysokú a rovnomernú podporu naprieč agentúrami, ako práve Hrušovský. Keď sa sčítajú čísla zo všetkých troch agentúr, Hrušovský je na tom najlepšie: dosahuje 43,4 bodov. Medzi pravičiarmi druhý Kiska má 40,3 percenta. Kiska sa však v prieskumoch verejnej mienky umiestňuje veľmi nevyrovnane – od 18,9 percenta vo Focuse po 9,6 v Polise, v prvom prípade je najsilnejším kandidátom spomedzi relevantnej pravicovej „štvorky,“ v druhom prípade posledný.
Vráťme sa však k Hrušovskému.
Prečo je tento bývalý predseda KDH tak populárny a môže to stačiť na to, aby sa stal prezidentom?
Ľahšie je odpovedať na druhú otázku: Nie, nemôže.
Už som to napísal viackrát a pri Hrušovskom to platí dvojnásobne: pravicoví kandidáti majú malú alebo ešte menšiu šancu, aby vyhrali prezidentské voľby. Napriek tomu je ich účasť a vzájomný boj dôležitá, vlastne dôležitejšia, ako meno budúceho prezidenta. Najmä ak prezidentské kampane zatrasú straníckymi preferenciami.
Hrušovský nebude prezidentom aj preto, že sa s jeho menom spája niečo, čo by sa dalo nazvať Vašáryovej efekt.
Magda Vašáryová bola relatívne silným kandidátom v prezidentských voľbách roku 1999. Keď však išlo do tuhého, nikto jej nedokázal poškodiť tak, ako ona sama. Hrušovský bude na tom podobne.
Ochotne sa stavím, že Hrušovský bude na tom najlepšie dovtedy, kým nevypukne ostrá kampaň. Inými slovami, Hrušovský ťaží zo stojatých vôd. Keď sa ešte nič nedeje a najdôležitejším rozlišovacím znamienkom koho ľudia v prieskume označia za svojho kandidáta sú základné sympatie, stranícka príslušnosť a mediálna prítomnosť. ...a Hrušovský je ten, koho nedávno videli v televízii.
To sa však čoskoro zmení.
Hrušovský bude mať solídnu štartovaciu pozíciu: má podporu KDH a Mostu. Teoreticky by preto nemal klesnúť pod 15 percent.
Lenže prezidentské voľby nie sú stranícke voľby. Volíme jednotlivca, nie stranu. A tu začínajú Hrušovského nočné mory.
Voči Čarnogurskému sa bude musieť správať opatrne. Čarnogurského voličov totiž nezíska a v prípadnom spore môže prísť o časť svojich. Mnohí z nich totiž nevedia, čo robil bývalý predseda KDH pred Novembrom 89, čo si vôbec myslí o zahraničnej politike a ako sa dokáže vymedziť voči kandidátovi Smeru a kandidátom liberálnej pravice.
Čarnogurský si to bude užívať. Kiska bude musieť obstáť a Procházka bude suverénny. Ale Hrušovský?
Od Procházku budú jeho voliči (to sú tí, čo chcú, aby sa zmenila podoba pravice) očakávať priamy a jasný útok na Hrušovského – symbol toho, čo zapadá prachom a žije z politiky. Kiska bude pôsobiť nadstranícky, ďalší kontrast voči partajnému kandidátovi. Čarnogurský bude konzervatívnejší a národnejší bez toho, aby o tom hovoril. Hrušovský sa poriadne natrápi, aby obstál aspoň v slovensko-maďarskej téme (čo musí, keďže ho podporuje Bugár), najmä ak do kampane vstúpi etnický Maďar a kandidát SMK, čo Berényi údajne sľúbil Orbánovi.
Prečo potom Hrušovský kandiduje?
Pre istotu. To je kľúč k celej Hrušovského politickej kariére: hrať na istotu.
Na istotu hral, keď pred Novembrom 89 vstúpil do Strany slobody (súčasť Národného frontu), na istotu hral ako kooptovaný poslanec KDH, aj ako predseda KDH, ktorý nikomu nevadí. Hoci Jána Figeľa nijako nemal v láske, v roku 2009 proti nemu nekandidoval. Bol si istý prehrou.
Lenže hrať na istotu občas nevychádza.
V roku 2006 sa Pavol Hrušovský dlho nechcel rozhodnúť, ako hlasovať o neverejnej ponuke Roberta Kaliňáka na vládu KDH so Smerom. Niežeby sa nevedel rozhodnúť, v tom mal jasno a vládnuť chcel. Nechcel ale, aby o tom rozhodol jeho hlas. Čakal tak dlho, až znemožnil stranu aj seba.
Teraz už celé mesiace váha, či bude kandidovať na prezidenta. Niežeby nechcel. Chce. A veľmi. Už od momentu, keď v roku 2003 prečítal prejav, ktorý mu napísal okruh autorov okolo Františka Mikloška. Bol to prezidentský prejav a Hrušovský si vtedy vychutnal zaslúžené laudatio zo všetkých strán. To, že má Hrušovský v slovenskej politike svoje plány potvrdil aj nedávno, keď odmietol Ficovu ponuku stať sa veľvyslancom pri Svätej stolici.
Problém je inde. Hrušovský si nebol istý solídnym výsledkom, preto čakal na podporu Mostu a potom tak tlačil na SDKÚ. Teraz si však istý začína byť: v preferenciách má dvojciferné číslo a poruke záložný dôvod, ako vysvetliť neúspech. Ak prepadne, nebude to jeho vina, ale chyba rozdelenej pravice, v jeho prípade najmä SDKÚ.
Leda žeby sa Pavol Hrušovský prerátal. Tak ako Baránek s Haulíkom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.