Povojnové Nemecko azda ešte nezažilo takúto predvolebnú nudu. Nikto nepochybuje, že v septembri opäť zvíťazí Angela Merkelová, jedinou drámou je, či bude vládnuť ďalej s oslabenými liberálmi alebo s porazenými sociálnymi demokratmi vo veľkej koalícii. Kancelárke Merkelovej podľa prieskumov verí takmer 70 percent obyvateľov, teší sa teda sympatiám, aké dosahujú v iných štátoch iba hasičské zbory či prezidenti na ozdobu.
Je však Merkelová naozaj taká úžasná kancelárka? Alebo sú (viac vlažné než vášnivé) sympatie voči nej iba odrazom toho, že Nemecko pôsobí vo vybuchujúcej eurozóne ako oáza stability?
.........................................................................................................................
Podľa magazínu Der Spiegel nie je Nemecko v skutočnosti oázou, ale fatamorgánou. V najnovšej časti svojho predvolebného seriálu píše magazín (text nie je voľne dostupný), že posledné štyri roky s Merkelovou boli strateným časom. „Vzhľadom na nízku mieru nezamestnanosti, rekordné daňové príjmy a pretrvávajúci rekordný nárast exportu to môže vyznieť paradoxne. Lenže situácia je len zdanlivo ružová. Nemecko nie je vyzbrojené na zmeny, ktoré sa blížia. (...) Naše sociálne systémy sú totiž postavené na predpoklade spoločnosti, ktorá neustále generuje rast a nikdy nestarne.“ Spiegel varuje, že náklady na dôchodky a zdravotníctvo budú v radikálne starnúcej spoločnosti prudko rásť a práve teraz – v relatívne peknom počasí – sa na to treba pripraviť. Sama Merkelová síce vzýva reformnú rétoriku, hovorí o potrebe štrukturálnych reforiem a o tom, že „teraz už musí každý vedieť, že takto ďalej to nepôjde“. Spiegel len lapidárne dodáva: „Ona však hovorí o Európe, nie o krajine, ktorej vládne.“ Podľa magazínu sú nemeckí vrcholní politici odvážni len vtedy, keď ohlasujú, aké tvrdé reformy a úspory musia strpieť obyvatelia iných štátov. No od Schröderovej éry nenavrhli ani nespravili žiadnu veľkú reformu, ktorá by mohla ohroziť ich moc (tak ako Schrödera pre reformy trhu práce znenávidelo ľavicové krídlo SPD).
Ako Spiegel pokračuje v rozsiahlom texte, Nemecko ovládla letná malátnosť: ľudia sú spokojní so svojou vládou ako ešte nikdy predtým. Súčasne majú strach z budúcnosti, už len preto, že vidia, čo sa deje navôkol. „Politika vládne ľudu, ktorý nechce byť obťažovaný žiadnymi nárokmi.“ Kto je teda na vine, občania či politici? Novinári Spieglu hľadali odpoveď aj u 66-ročného filozofa Petra Sloterdijka, ktorý ich privítal veľavravnou otázkou: „V ktorý deň sú vlastne tie voľby?“ V súčasnosti najväčší nemecký filozof má jasno v tom, že nepôjde voliť: „Dosiaľ to bolo tak, že politicky rozumný bol ten, kto volí najmenšie zlo. Lenže čo robiť, keď už neviete, kde je najmenšie zlo?“ Sloterdijk vymyslel pre nehybné nemecké pomery aj nové slovo: letargokracia. Tento systém podľa neho prebrala Merkelová od Helmuta Kohla. Ale ani Sloterdijk nepríde s originálnou teóriou: problém vraj nie je vo vláde, ktorá by Nemcov uspávala, ale sú to Nemci, ktorí si v strachu zo zmeny želajú ospalú vládu.
Novinárom jeho slová pasujú do schémy. Stav dnešného Nemecka ilustrujú na príhode, ktorá sa im stala v týchto horúcich dňoch na dlhej ceste vlakom za Sloterdijkom. Vo vagóne prvej triedy icéčka vypadla klimatizácia. Čoraz viac potom zaliati páni si sňali svoje saká, na bielych košeliach sa objavili tmavé škvrny. Nikto z pánov v prvej triede sa však nesťažoval u personálu ani sa nepostavil, aby si našiel miesto v inom, klimatizovanom vagóne. „Zniesť horúčavu (v prvej triede) je očividne ľahšie než zostúpiť do druhej triedy,“ glosuje Spiegel.
A slovenský novinár sa len pýta, či to jeho nemeckí kolegovia s pesimizmom trochu neprepaľujú. (Ale to by sa zaiste pýtali aj rumunskí, bulharskí či maďarskí kolegovia, len keby vedeli čítať slovenské noviny...)
.........................................................................................................................
Presuňme sa na stránky pravicovej tlače. Frank Schirrmacher, vydavateľ Frankfurter Allgemeine Zeitung a autor viacerých vplyvných kníh, polemizuje s Gaborom Steingartom, donedávna šéfredaktorom ekonomického Handelsblattu.
Podľa Schirrmachera je za dnešnou krízou kompjuterizácia spoločnosti, pretože vedomie spoločnosti formujú algoritmy používané na Wall Streete, Facebooku a Googli. Schirrmacher tvrdí, že niet viac suverenity: „Mali sme európske vlády, ktoré neboli vôbec zvolené. Hovoríme, že niektoré štáty by nemali mať ani voľby, lebo inak trhy znervóznejú.“ A sociálne siete z nás vytvárajú jednorozmerné, vypočítateľné indivíduá: „Napríklad keď banka povie, že na základe algorytmov môžeme konštatovať, že ten, kto na Facebooku počúva rap, by nemal dostať úver.“ Podľa Steingarta však Schirrmacher preháňa, je to skôr naopak, aj kríza odhalila, že tieto modely nefungujú, navyše politici i prognostici tápu, pretože nevedia odhadnúť nálady voličov, ktoré sa neustále menia. Život aj ľudia sú teda nepredvídateľnejší než prv, hoci technika je vymakanejšia.
Keď Steingart naposledy odbije Schirrmachera, posadnutého všetko ovládajúcimi algoritmami, reč sa zvrtne na Merkelovú. Ako si dejiny zapamätajú prvú nemeckú kancelárku, pýta sa Schirrmacher. Steingart: „Jej dnešné pozitívne hodnotenie verejnosťou bude trvať dovtedy, kým sa zreteľnejšie neukážu vedľajšie následky jej záchrannej politiky.“ Tou lepšou verziou budúcnosti vraj je, že príde vyššia inflácia, nižšie dôchodky, poplatky za vzdelanie detí. Tou horšou je implózia západného finančného systému a rozpad eurozóny.
Liberálny ekonomický novinár Steingart záverom prekvapí: „Nerozumiem, prečo pani Merkelová v Grécku nezopakovala, čo tak pozitívne zažila v NDR na vlastnom tele: program obnovy. Po páde múru nikomu nenapadlo, aby zadusil ekonomiku východnej časti znižovaním platov, krátením dôchodkov a obsluhou starých dlhov.“ Podľa Steingarta juh Európy nepotrebuje naordinovanú nulovú diétu, ale nový Marshallov plán. Merkelová ho nikdy nenavrhne, pretože vraj nerozumie ekonomike. Ale nenavrhne ho, aj keby ekonomike rozumela, lebo vie, že by prehrala voľby.
Takže opäť nemecko-slovenská paralela: nemecká tlač sprava aj zľava vníma populárnu kancelárku rovnako ako slovenský kritický novinár vníma Roberta Fica: ako vládcov do pekného počasia, ktorým ide iba o udržanie moci.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.