Napríklad Philipa Delves Broughtona v pondelkovom Financial Times fascinuje niečo, čo nazval „Františkov efekt“. Reč je samozrejme o pápežovej skromnosti: „Žiadne pohodlné červené topánky značky Prada alebo nový lesklý Mercedes-Benz, ako u jeho predchodcu Benedikta XVI. Pontif nosí jednoduché čierne topánky a vozí sa v starom aute Ford Focus. Samého seba nazýva radšej „biskupom“ a nie „pápežom“ a pápežské apartmány odmietol kvôli ich prílišnej márnotratnosti. Rozhodol sa, že radšej zostane vo vatikánskom penzióne, kde môže raňajkovať v spoločnej jedálni s kňazmi, ktorí tu práve bývajú.“
Philip Delves Broughton vo Františkovi objavil zmysel pre nový typ manažmentu. Podobne ako starosta New Yorku Michael Bloomberg, prezident Barack Obama alebo šéf firmy Carrefour Georges Plassat, sa ani František nebojí ľudí, nepotrpí si na prepych a deleguje právomoci. Bloomberg odmietol predchádzajúce kancelárie svojho predchodcu, Obama si napriek zamietavému stanovisku bezpečnostných služieb ponechal svoj BlackBerry, Plassat dereguloval právomoci smerom dole. Trendom je byť "hore" a tváriť sa "obyčajne," nosiť napríklad tričko ako majiteľ Facebooku Mark Zuckerberg.
Milé. Ale zdá sa mi, že trošku povrchné.
Po prvé preto, že Joseph Ratzinger určite nebol neskromný. Možno mal iný vkus a osobný štýl, viac prijímal zaužívané spôsoby, ale robiť záver, že to niečo hovorí o odlišnom charaktere Ratzingera a Bergoglia, by bolo asi prehnané.
Po druhé, tak trochu dúfam, že František bude iný prípad ako Barack Obama. Obamov imidž síce kedysi tiež úplne ovládol Ameriku, ale po piatich rokoch sa zdá, že vie síce predniesť zaujímavý prejav, ale inak to nie je žiadny veľký líder a až príliš veľa z toho, čo robí, sú chybné rozhodnutia.
Nuž a do tretice, veľa sa dnes hovorí, že reforma kúrie by mala deregulovať právomoci z Vatikánu na národné biskupské konferencie. Uvidíme, ako sa napokon pápež rozhodne, ale keď porovnáme škandály a netransparentnosti národných biskupských konferencií s tými na úrovni "centra," mám pocit, že Vatikán z toho vychádza podstatne lepšie.
Skôr sa mi zdá, že Františkovi a mediálnej vlne okolo neho lepšie rozumie konzervatívny stĺpčekár z New York Times Ross Douthat alebo spisovateľka a blogerka z First Things Elizabeth Scaliová.
Douthat píše, že ide o dobre známy cyklus: „Pápež povie niečo o kontroverznej otázke, čo nezapadá do poloinformovanej mediálnej predstavy o rímskom katolicizme a vypukne búrka reakcií. Potom prídu lepšie informovaní komentátori, pozbierajú povytŕhané citáty a vysvetlia, že pápež v skutočnosti len potvrdzuje to, čo cirkev už dávno akceptovala alebo vyznávala: otvorenosť k darwinizmu, možnosť, že aj neveriaci môžu ísť do neba.. vyberte si podľa vlastného gusta pre kontroverznosť.“
Scaliová je ešte jadrnejšia: „Nehovorte to nikomu z médií: Pápež ich využíva.“
Nuž áno, ale každý vietor sa raz otočí. Raz príde niekto, kto dočíta Františkovu vetu a narazí na zmienku o slobodomurároch alebo diablovi a všetko môže byť inak.
Ako to bude vyzerať potom? To môžeme vidieť najlepšie doma, v Pravde. Tieto noviny nikdy netrpeli slabosťou na katolíckych pápežov, to im treba uznať:
„Po zvolení usmiateho Jorge Maria Bergoglia do najvyššieho úradu rímskokatolíckej cirkvi by sme mohli zadeliť veriacich (i mnohých neveriacich) do troch skupín. Tí prví, trocha pokrokoví, jasali a tešili sa. Tí konzervatívni mali mierne obavy. A tí najpokrokovejší boli sklamaní. Ja sa pomaly, ale isto presúvam z prvej skupiny do tretej. Na jednej strane František vyhlasuje najrevolučnejšieho pápeža všetkých čias Jána XXIII. za svätého a vzápätí definitívne zmetie zo stola kauzu Róbert Bezák. Tesne predtým sa v tzv. Encyklike štyroch rúk priateľsky objíma so svojím predchodcom a neochvejne zdieľa jeho konzervatívne, skôr mimočasové ako realistické názory. A tak nečudo, že sa prípad slovenského arcibiskupa opäť nerieši,“ napísal spisovateľ a publicista Vojtech Czobor v Pravde.
Spomenul som si pri tomto článku na zábavnú príhodu anglického spisovateľa Evelyna Waugha. Keď sa raz rozprával s pápežom a energicky mu vysvetľoval, čo všetko môže a nemôže, pápež mu odpovedal: „Pán Waugh, aj ja som katolík.“
Mám taký pocit, že pápež František vyvolá ešte jedno veľké prekvapenie: keď sa ukáže, že aj on je katolík.
Ak hľadáte dôkaz, je ním práve interview samotného Františka z paluby lietadla.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.