Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nezatvárajme slová do slovníkovej klietky!

.elena Akácsová .názory

Ak sa niekde píše o slovenskom jazyku, zväčša ide o kritiku ľudí, laikov i profesionálov, že hovoria nespisovne, neľúbozvučne, používajú cudzie slová namiesto našich, že kazia slovenčinu. Pritom škody na jazyku často páchajú práve títo kritici.

Elena Akácsová

Mojím pracovným nástrojom je slovo. Je mi smutno, keď čítam pomerne inteligentný text plný pravopisných chýb, ktoré by dokázal odstrániť už aj ten najjednoduchší spellchecker zabudovaný v textovom editore. Ale viac, ako hrúbky a preklepy v texte, ma vedia rozosmutniť škody, ktoré na jazyku páchajú tí, čo by ho mali rozvíjať už z titulu svojej funkcie. Autori, korektori a jazykovedci.

Sú to v prvom rade novinári, spisovatelia, scenáristi, prekladatelia, spíkri, reklamní tvorcovia, ktorí používajú obmedzený slovník, kašlú na synonymá, vôbec sa s jazykom nehrajú. Vystačia si s tou istou slovnou zásobou ako priemerní smrteľníci. Českí jazykovedci spočítali, že tí použijú len 500 rôznych slov týždenne a 4-5 tisíc za celý život, i keď poznajú význam desaťnásobku. Oproti priemernému človeku dobrý spisovateľ vie používať okolo 25 tisíc slov. Pritom len tých spisovných, ktoré sú v akademickom Slovníku slovenského jazyka, je až 250 tisíc. Pre porovnanie, angličtina má v Oxfordskom slovníku 600 tisíc hesiel, podľa monitoringu jazyka však spolu s nekodifikovanými slovami prekročila milión. Za ňou nasleduje mandarínska čínština so 450 tisícami slov.

Jazykoví policajti a úradníci

Mnohí autori sa so slovami pohrať vedia, žiaľ, až príliš často narazia na rigidných jazykových korektorov. Naschvál som nenapísala jazykových redaktorov, pretože korektor len opravuje hrúbky a stráži, aby von neuniklo ni jediné slovko, ktoré nie je kodifikované Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra, všetky slagové a hovorové výrazy, slovné hračky, novotvary aj archaizmy, bohemizmy a anglikanizmy, preloží natvrdo do spisovnej slovenčiny, bez ohľadu na posunutie významu a nervové zrútenie autora. Alebo každé takéto previnilé slovo strčí na hanbu do úvodzoviek, aby bolo jasné, že to je, fuj, nespisovné slovo. Popri tom policajnom čistení textu od nespisovnosti mu unikajú autorove štylistické nedokonalosti, jazykové tiky a klišé.

Daj blbcovi funkciu, vymyslí formulár, daj jazykovedcovi ústav, vymyslí namiesto hot-dogu vopcháčik, myslela som si celé roky. Odhliadnuc od toho, že to je mestský mýtus a v skutočnosti žiaden jazykovedec takúto blbosť nespáchal, moju stereotypnú predstavu o ich práci mi pred desiatimi rokmi totálne nabúrala šéfka oddelenia Slovenského národného korpusu JÚĽŠ SAV Mária Šimková. Oslovila ma s požiadavkou, aby sme im poskytli na spracovanie do korpusu slovenského jazyka všetky texty z internetového magazínu inZine vrátane diskusií. Áno, diskusií! Až vtedy som pochopila, že kodifikačné príručky, ako je slovník, by sa mali tvoriť na základe toho, čo sa viacnásobne dostane do korpusu jazyka z rôznych zdrojov, od súčasnej literatúry, cez médiá, až po hovorovú reč a diskusie na internete.

Zebra za svoje pruhy nemôže

Celkom nové lingvistické obzory mi však otvoril až český jazykovedec Václav Cvrček, ktorý dnes riaditeľuje českému korpusu. Pred štyrmi rokmi v rozhovore pre časopis Respekt prirovnal niektorých svojich kolegov, ktorí tvrdo pranierujú nespisovné výrazy, k zoológovi, ktorý vyhlasuje, že zebru skúmať nebude, lebo sa mu nepáči a jej počet pruhov je nesprávny. Úlohou jazykovedca podobne ako toho zoológa je jazyk skúmať a popisovať, nie hodnotiť a už vôbec nie to krásne divoké zviera ovplyvňovať a zatvárať do klietky umelých pravidiel. Dobre vieme, ako to dopadá, keď človek hoc i v dobrom úmysle zachraňuje prírodu a zasahuje do jej prirodzeného chodu.

Tak ako tá zebra, ktorej sa najlepšie darí vo voľnej prírode, aj jazyk namiesto štátnej a inštitucionálnej ochrany potrebuje žiť v prirodzenom prostredí. Musí byť súčasťou bežných každodenných potrieb, intímnej komunikácie. Musí byť neformálnym, hovoreným a dialogickým jazykom, teda presne takým, ktorý najčastejšie označujú jazykoví policajti ako nespisovný a nesprávny. Nové slovo dokáže vypučať len z tohto podhubia. Odtiaľ si ho potom môžu zobrať autori na kultivovanie a vedci na skúmanie a zvečnenie v slovníkoch. Naopak to nefunguje. Jazyk nie je majetkom úradníkov, je náš, my sme jeho tvorcovia, tak si ho nedajme okliešťovať a pustime sa smelo do jeho bezbrehého rozvíjania.

Písané pre Nota Bene 05/2013, ktorého témou boli SLOVÁ. Na základe reakcií, ktoré mi došli cez facebook, zverejňujem text aj tu. Nechcem tým urážať zle platenú a nedocenenú prácu jazykových korektorov, len ponúknuť iný pohľad na problém, s ktorým aj oni každodenne zápasia.  

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite