Najskôr som v stane .týždňa spolu s Eugenom Kordom diskutoval o investigatívnej žurnalistike, slovenských novinároch, Ficovi, Gorile, kauze vojenských tajných, aj o stave pravice. Prišlo veľa mladých ľudí, ktorí kládli zaujímavé otázky: napriek skepse, ktorá zamorila verejný priestor po zdrvujúcom volebnom víťazstve Smeru, som mal pocit, že to s nami nie je až také zlé. Títo mladí ľudia nechcú rezignovať.
Potom som sa vybral na hip-hop. Vedľa stanu .týždňa totiž koncertoval môj obľúbený český raper Kato s kapelou Prago Union. Podali slušný výkon, ľudia sa bavili, hoci Kato rozhodne nie je žiadny mainstream. Jeho texty patria k najlepším na českej aj slovenskej hip-hopovej scéne, také obraty, vtipné prirovnania a slovné hračky tu nemá nikto.
Po koncerte Prago Union som sa trochu motal po letisku, aby som zistil, že je také veľké, že lepšie je sedieť v tráve a všetko sledovať z diaľky. O šiestej som sa vrátil do stanu, kde predtým rapoval Kato: na slovenskú hviezdu hip-hopu Veca. Ani on nesklamal, aj sprievodná kapela šlapala ako hodinky. Mimochodom, živé kapely a hip-hop: som rád, že aj slovenskí raperi už pochopili, že koncertovať len s dídžejom je nuda.
Raper Vec, ktorý je považovaný za otca hip-hopu na Slovensku, má stále dobré texty, hoci nie až také dobré ako Kato z Prago Union. Aj na Pohode však bolo vidno, že Vecove publikum sa postupne rozširuje a mení. Už to nie sú len fajnšmekri, ale aj nahodené babenky, respektíve ľudia, ktorým doteraz rap nič nehovoril. Albumom Stereo farbo slepo sa Vec posunul bližšie k mainstreamu. Branči Kováč skrátka oslovuje masy.
Potom som si dal pivo a išiel sa pozrieť na Davovú psychózu. Na legendu slovenského punku, ktorá vznikla v roku 1987. Páni v rokoch hrali ako o dušu, po chvíli som však nadobudol pocit, že počúvam dokola to isté. Kapela hrala bezchybne, aj publikum si koncert užívalo, no mne stačilo. Keď som vyšiel zo stanu von, ešte niekoľko minút som mal zalahnuté v ušiach ako v lietadle. Punk má byť divoký a hlučný, ale stačí raz za rok.
Kráčajúc po letisku som na hlavnom pódiu zaregistroval Buena Vista Social Club. Títo Kubánci sú zrejme dobrí hudobníci a profesionáli, ale mňa neoslovili. Po ďalších dvoch pivách sme sa s kolegyňami presunuli do tanečného stanu. Balkánske dychovky sú väčšinou na festivaloch zárukou kvality, a inak to nebolo ani s Macedóncami, ktorí si hovoria Šutka Roma Rap. Ľudia po celý čas tancovali, skvelý výber Pohoda.
Nicka Cavea evidujem od polovice 90. rokov, keď vydal s kapelou The Bad Seeds album Let love in. S mojou manželkou (vtedy ešte priateľkou) Miškou sme ho na vysokej škole počúvali stále dokola, takže na jeho trenčiansky koncert som sa celkom tešil. Zo spomínaného albumu napokon zahral tuším len jednu pesničku, ale aj tak to stálo za to. Nick Cave na Pohode bol jeden z najlepších koncertov, aké som kedy videl.
Na Slovensku často používame slovo charizma aj v súvislosti s ľuďmi, ktorí v skutočnosti žiadnu charizmu nemajú. V prípade Nicka Cavea však platí toto prirovnanie stopercentne: bolo úžasné sledovať, ako pracuje s hlasom, jeho gestá aj komunikáciu s publikom, do ktorého sa chcel každú chvíľu hodiť. Aj starí páni z The Beeds Seeds to roztočili, ako sa patrí – dokonca aj niektoré balady “prerobili” na slušné rockové vypaľovačky.
Koncert Nicka Cavea bol temným, miestami až šialeným divadlom, na ktoré sa bude ešte dlho spomínať. Nič pre slabšie povahy, ale my ostatní sme mu za to vďační. Na tohtoročnej Pohode bolo veľa zaujímavých koncertov, až pri Caveovi som si však uvedomil, aký je rozdiel medzi dobrým koncertom a svetovou extratriedou.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.