Poznáme sa z videnia. Vždy prichádza tým istým večerným autobusom, čakajú ju dvaja synovia. Nesie nákup, pár drobností a veľký chlieb.
„Dnes nám na konci smeny povedali, že v septembri prídeme o robotu. Všetci. Firma končí,“ hovorí mi uprostred rozhovoru.
Snaží sa usmiať, že nejako bude, ale v tvári má strach. Nemá síce hypotéku, jej synovia sú dospelí, jeden z nich aj pracuje (hoci len sezónne a skôr načierno), ale jej pohľad je takmer prázdny. Odráža neistotu, ktorú vidí pred sebou. Do dôchodku jej zostáva desať možno pätnásť rokov, už dnes im to v rodine vychádza len tak-tak, nedokáže si predstaviť, ako by mohli žiť bez jej príjmu. Nič z toho nepovie, ale všetko to z nej vyžaruje.
Je to žena bez známostí, nepozná žiadneho podnikateľa ani úradníka a na pracovnom trhu o ňu nebude záujem. Vie to. Tuším, že sa nevzdá, že bude hľadať a zoberie čokoľvek.
Tá žena sa o politiku nezaujíma, možno volí, možno nie. Keby ste sa jej na to spýtali, veľa rozdielov medzi Ficom a Frešom by nevidela. Pre ňu totiž o veľké rozdiely nejde.
A predsa je práve ona obvinením stavu slovenskej politiky. Najhlasnejším, aké som za dlhé mesiace počul.
Nie preto, že by prišla o prácu kvôli Ficovi. Súčasná vláda jej celkom určite nepomohla, ale pochybujem, že by to počas pravicovej vlády bolo dramaticky inak. Nie, to obvinenie je v niečom inom.
Rozmýšľam, kto vlastne zastupuje túto ženu v politike. Tisíce podobných ľudí. Kto sa im vie prihovoriť, aby ho dokázali vypočuť. A kto navrhnúť niečo, čo im môže zlepšiť život.
Predstavujem si, že by jej niekto dal dnešné noviny. Čítala by o tom, ako sa Lipšic zjednocuje s Kollárom, ako Fico zabáva novinárov úvahami o prezidentskej kampani a Frešo získal podporu piatich či šiestich strán do župných volieb. Možno by ju niečo z toho aj zaujalo, ale ničomu by nerozumela.
Jej problémy sú totiž politikom vzdialené. Strašne vzdialené.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.