Slovensko rezonuje v svetových médiách len zriedkavo. Každá takáto správa je malá udalosť, o ktorej zvyknú následne informovať aj médiá u nás. Denník New York Times vo štvrtok zverejnil pomerne rozsiahly článok o oddeľovaní bielych a rómskych žiakov na základnej škole v Šarišských Michaľanoch. Kto nevie po anglicky, môže si zhrnutie z neho prečítať po slovensky na tomto mieste.
Pohľad z Ameriky
Americký čitateľ môže z článku v NYT nadobudnúť dojem, že na Slovensku sa zvádza boj proti školskej segregácii, aký prebiehal v Spojených štátoch v polovici minulého storočia. Takáto interpretácia nepochybne nejedného slovenského čitateľa pobúri, rovnako ako formulácie bez kontextu o teplých obedoch pre biele a suchých stravných balíčkoch pre rómske deti. Článok v NYT sa naozaj môže javiť ako zjednodušujúci a zaujatý, no nachádzajú sa v ňom aj zásadné slová, ktoré sa žiaľ do zhrnutí slovenských médií nedostali:
„Američanka Leslie Hawkeová viac ako desaťročie pracovala v Rumunsku, aby pomohla dostať rómske deti do predškolských zariadení. Mrzí ju, že sústreďovanie sa na rasovú diskrimináciu odvracia pozornosť od žalostnej chudoby mnohých Rómov a ich odcudzenia od prevládajúcich moderných noriem, čo ona pokladá za omnoho vážnejšiu brzdu integrácie. Slečna Hawkeová hovorí, že mnohí rómski aktivisti ‚vidia všetko cez prizmu rasizmu‘, bagatelizujúc ekonomické a sociálne prekážky. Dodáva, že ‚obrovský rasizmus‘ existuje, ale ‚nie sú tu žiadne zákony Jima Crowa, ktoré by bolo potrebné prekonávať‘.“
Ide o zásadné posolstvo. Tragédiou slovenských Rómov je, že ich situácia sa prevažne vysvetľuje buď ako dôsledok ich rasy (darebácke gény) alebo ako dôsledok rasizmu okolitej spoločnosti, ktorá im vraj svojou neprajnosťou bráni v rozlete. Obe vysvetlenia ignorujú súhru psychológie, ekonomicko-sociálnej situácie a kultúry. Teda povahu postojov, návykov, vzorov správania a nepísaných noriem, ktoré sú v rómskych osadách, či mestských getách skupinovo zaužívané a často odovzdávané napodobňovaním z rodičov na deti. Ak zvykne zaznievať klišé, že toto etnikum potrebuje naše porozumenie, tak treba dodať, že bieli by sa predovšetkým mali snažiť porozumieť dynamike týchto vnútrokomunitných vzťahov, z ktorých mnohé sú kontraproduktívne a Rómov vyslovene udržiavajú v zaostalosti. Pričom bieli za ne nijako nemôžu.
Keďže je tu mienená najmä tá časť kultúry, ktorá má vzťah k ekonomickému výkonu, produktivite a konkurencieschopnosti Rómov na trhu, dá sa doslova hovoriť o kultúrnom kapitále. Som hlboko presvedčený, že najschodnejšou cestou ako vyriešiť problémy s neprispôsobivou časťou rómskeho etnika je sústredenie sa na postupné zvyšovanie ich kultúrneho kapitálu. My im v tom môžeme pomôcť poskytnutím príležitostí aké majú všetci ostatní (napríklad otvorenými bránami škôl), ale Rómovia samotní v sebe musia nájsť motiváciu, aby sa týchto príležitostí chopili a úspešne zhostili. Môžete koňa priviesť k vode, ale nedonútite ho piť, ak sám nechce.
Triezva perspektíva nemeckého reportéra
O tom, že lopta je hlavne na strane Rómov a oni samotní musia vo väčšej miere prevziať zodpovednosť za svoju životnú úroveň, je aj druhý zaujímavý článok s názvom: Kto je na vine biede Cigánov? Jeho autorom je nemecký reportér, fotograf a spisovateľ Rolf Bauerdick, ktorý postkomunistické krajiny často navštevuje a Rómovia sú už desaťročia predmetom jeho hlbokého záujmu. Článok síce v denníku Die Welt vyšiel ešte v marci, no nezachytil som, že by o ňom informovali slovenské médiá.
Bauerdick píše, že snahy o integráciu Rómov v krajinách stredo- a juhovýchodnej Európy zlyhali a naďalej zlyhávať budú, pokiaľ sa vina za situáciu tejto menšiny bude hľadať výlučne na strane rasizmu väčšinového obyvateľstva. Povedané jeho vlastnými slovami:
„Rómski politici desaťročia dominovali všetkým debatám prostredníctvom svojich stereotypných obviňovaní z rasizmu, bez toho, aby sa situácia Cigánov badateľne zlepšila. Zamlčujú, že Rómovia nie sú ani tak vykorisťovaní dominantným obyvateľstvom, ako príslušníkmi vlastného etnika. Samotní Rómovia najviac trpia zneužívaním detí, obchodom so ženami, kupliarstvom, úžerníctvom, vydieračstvom a organizovanými krádežami. No všetci funkcionári mlčia, keď privandrovalci z Bulharska posielajú stovky mladých žien do bordelov Duisburgu. Alebo keď bezohľadní zločinci vyfukujú v zadných dvoroch nočných európskych metropol spustnutým deťom vyžobrané peniaze. Pre funkcionárov majú byť Rómovia vždy len jedno: Obete so všetkými právami, no bez žalovateľných povinností.“
Nemecký reportér spomína aj historku zo Slovenska. Pred niekoľkými rokmi navštívil rómsku osadu pri obci Stráne pod Tatrami. Rómsky vajda sa mu posťažoval, že jeho ľudia by radi žili ako bieli Slováci, no sú segregovaní. Vraj už ani autobus do ich končín nejazdí. Bauerdick teda išiel zistiť ako k tejto krivde došlo. Vysvitlo, že šofér autobusu odmietol chodiť do osady, odkedy sa mu tamojší ľudia vyhrážali a okradli ho. Podobne sa vajda sťažoval, že v kultúrnom dome dvihli nájom pre rodinné oslavy, aby bieli s Rómami nemuseli prichádzať do styku. V skutočnosti bola v obci zavedená návratná kaucia pre prípad poškodenia priestorov. A to po jednej oslave, kedy Rómovia z kulturáku pokradli žiarovky a zdemolovali okná, stoličky i stoly...
Odmietnuť rolu obete
Bauerdickov článok je trefný, no obchádza jednu dôležitú skutočnosť. Triumvirát rasizmu, segregácie a diskriminácie ako univerzálnu výhovorku na všetko si Rómovia nevymysleli sami. Toto alibi im ochotne poskytli pomýlení bieli ľavicovo-liberálni pseudohumanisti, ktorí sú sami presvedčení, že ide o vyčerpávajúce zdôvodnenie situácie, v ktorej sa citeľná časť Rómov nachádza. Ťažko povedať, či je za tým ich ideologická zaslepenosť, samoľúba póza, detinská naivita alebo vypočítavá snaha dostať sa takýmto spôsobom k zdrojom, vyčleneným na riešenie rómskej otázky. V každom prípade, na túto bielu perspektívu doplácajú aj samotní Rómovia, pretože choroba ich komunít je v dôsledku nesprávnej diagnózy liečená nesprávnou medicínou. Tam, kde by sa mali hľadať spôsoby ako zvyšovať ich ľudský, kultúrny a sociálny kapitál sa akurát vedú neplodné debaty o rase a rasizme.
Mnohí Rómovia majú mentalitu obete s pocitom, že za ich situáciu je vinný niekto iný. Buď neosobné okolnosti alebo biely rasizmus. Každopádne neveria, že s vlastnou situáciou dokážu pohnúť. Akoby nesedeli za volantom svojich životov, len sa ľahostajne viezli na zadnom sedadle. Vždy sa nájde dosť bielych „dobrákov“, ktorí ich v týchto pocitoch utvrdia. Rómovia môžu byť pozitívnym prínosom. No ich prvý krok, vedúci z osady alebo geta, musí spočívať v troch slovách: „Odmietam byť obeťou.“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.