Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa stojí na rôznosti, nie rovnakosti

.lukáš Krivošík .názory

Téza Roberta Fica, že konkurencieschopnosť Európskej únie vo svete si vyžaduje zmazanie rozdielov medzi členskými štátmi a posilnenie nadnárodného centra, je v rozpore s piatimi storočiami európskej skúsenosti.

Lukáš Krivošík

Fico verzus Mill

Vystúpenia premiéra pred študentmi začínajú následne rezonovať v médiách pomaly rovnako ako tlačovky na Úrade vlády. Tá posledná prednáška na Paneurópskej vysokej škole si širšiu verejnú diskusiu naozaj zaslúži. Bola totiž o budúcnosti EÚ a postojoch našej vlády voči nej. Premiér vyslovil niekoľko myšlienok, s ktorými možno polemizovať. Napríklad túto:

„Ťažko môže Európska únia zaistiť vyššiu konkurencieschopnosť, ak v každom štáte budú prevládať individuálne záujmy, ak budú v každom inom štáte korporátne dane predstavovať 40 a v druhom len 16 percent. Ťažko sa zaistí konkurencieschopnosť, ak niekto má a niekto nemá euro, ak niekto buduje sociálny štát a druhý razí liberálnu cestu.“ 

Po týchto slovách sa natíska otázka, ako Európe v súťaži s Indiou alebo Čínou pomôže, ak u nás budú zarovnané mena, dane, či sociálne systémy?! Konkurencieschopnosť predsa nevyviera z vynútenej homogénnosti, ale z rozdielnosti prostredí, ktoré umožňujú experimentovať s rôznymi prístupmi v oblastiach politiky, ekonomiky, kultúry, aj vedy. Európske dejiny sú zosobnením tejto skutočnosti. Slovami britského filozofa Johna Stuarta Milla:

„Ako sa stalo, že európska rodina národov nie je nemennou, ale zdokonaľujúcou sa súčasťou ľudstva? Nespôsobila to žiadna ich mimoriadna dokonalosť, ktorá, keď sa vyskytne, je dôsledkom a nie príčinou; naopak spôsobila to pozoruhodná rozmanitosť charakterov a kultúr. Jednotlivci, triedy, národy – každý je úplne iný; idú najrôznejšími cestami, z ktorých každá vedie k niečomu hodnotnému; a aj keď v každej dobe medzi tými, ktorí išli rozličnými cestami, panovala vzájomná neznášanlivosť a každý by považoval za skvelé, keby mohol ostatných donútiť, aby išli jeho cestou, pokusy zmariť postup ostatných mali len zriedka trvalejší úspech; a každý sa časom rozhodol prijať dobrú vec, ktorú ponúkali druhí. Za svoj sústavný a mnohostranný postup vpred vďačí Európa podľa mojej mienky práve tejto mnohosti ciest.“

Inými slovami, rôznorodosť a inštitucionálna konkurencia vnútri Európy boli medzi kľúčovými faktormi, vďaka ktorým náš kontinent v uplynulých storočiach napredoval. Kým v iných častiach sveta vznikli veľké centralizované despotické ríše, Európa bola plná malých znesvárených štátikov, ktoré spolu neprestajne súťažili v umení, poznávaní, obchode, spôsobe usporiadania vlády, či v technológii. Ak v jednej krajine prišli s inováciou, ktorá jej dodala v nejakej oblasti ľudskej činnosti konkurenčnú výhodu, ostatní ju napodobnili, inak riskovali zaostávanie. Šikovní ľudia, ktorí v jednej krajine, pod jedným súborom zákonov, narazili na bariéry pri pokuse o vlastnú sebarealizáciu, to mohli relatívne ľahko skúsiť u susedov... 

Zabrániť vojne a nezmariť súťaž

Prirodzene, táto rivalita v minulosti viedla aj k častým vojnovým konfliktom. Neraz sa stalo, že jeden národ, ríša alebo dynastia chceli celý kontinent násilne zjednotiť pod svojou nadvládou. Z popola poslednej veľkej vojny povstala európska integrácia. Každopádne, ak vyjdeme z dejinnej skúsenosti nášho kontinentu, potom sa vynára nasledujúca otázka: Ako má vyzerať integračné usporiadanie Európy, aby na jednej strane zabránilo vojnovým konfliktom, kým na druhej strane nezničilo plodnú súťaživosť medzi jednotlivými štátmi? 

Robert Fico ani súčasní lídri Európskej únie si zjavne túto otázku nekladú. Oni sústavne operujú s konceptom „stále tesnejšej Únie“, pričom konečným cieľom integrácie má byť podľa nich jedna mena, harmonizované dane a jeden sociálny systém. Lenže takýmto spôsobom Európa napokon nebude mať ani mier, ani vnútornú súťaživosť, ani schopnosť konkurovať navonok Číňanom, či Indom. Buď sa takýto experiment rýchlo (a možno krvavo) rozpadne na rôznorodosti európskych krajín. Alebo bude držaný pohromade viac-menej násilím, no za cenu zakonzervovania súčasných rozdielov v životnej úrovni medzi severom a juhom, či západom a východom. 

Je to aj o našich národnoštátnych záujmoch. Ak sa Slovensko vzdá možnosti zmysluplne sa odlíšiť od ostatných a vytvárať u nás lepšie prostredie pre biznis, než majú iné európske krajiny, nebudeme dlhodobo schopní rásť rýchlejšie a tým pádom ani dobiehať starých členov EÚ. 

Hlavným argumentom Roberta Fica je, že neexistuje alternatíva voči prehlbovaniu harmonizácie a centralizácie Európy. Lebo otvorenosť našej ekonomiky, lebo Nemecko, lebo eurofondy... Samozrejme, alternatívy existujú. V prvom rade treba odmietnuť koncept „stále tesnejšej Únie“ a prijať myšlienku, že právomoci nemusia smerovať len z národnej úrovne na európsku, ale aj opačne. Cieľom by mala byť voľnejšia (a v konečnom dôsledku udržateľnejšia) Únia národných štátov, ktorá bude viac o slobodnom pohybe osôb, tovarov, služieb a kapitálu, než o budovaní nadnárodných byrokratických štruktúr.

Druhá zmena paradigmy by mala spočívať v akceptovaní viacrýchlostnej Európy, s tým, že Slovensko sa nebude zúčastňovať na ďalších centralizačných projektoch. „Je možné, že ak bude niekto s hlbšou integráciou otáľať, vypadne z hry a vytvorí sa len jadro krajín, ktoré prijme hlbšiu integráciu a vytvorí si vlastné pravidlá“, straší Robert Fico. Lenže čo znamená v tomto kontexte „vypadnúť z hry“? Je Česká republika o niečo ukrátená, len preto, že nemá trebárs euro? Vyhadzuje vari Čechov niekto z Únie, lebo na rozdiel od slovenských eurohujerov nepodporili napríklad daň z finančných transakcií? Českí exportéri do Nemecka v pohode vyvážajú. Ak je na Európskej únii niečo naozaj prínosné, tak nie spoločná mena, nie eurofondy, nie poľnohospodárske dotácie, ale prístup na spoločný päťstomiliónový trh. A ten majú nielen členské krajiny mimo eurozóny, ale dokonca aj štáty, ktoré nie sú členmi Únie ako Nórsko, či Island. 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite