Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Naše matky, naši otcovia

.lukáš Krivošík .názory

Nemecko opäť rieši svoju nacistickú minulosť. Pozoruhodný trojdielny vojnový film Unsere Mütter, unsere Väter (Naše matky, naši otcovia) spustil veľkú debatu v tamojších médiách, no v susednom Poľsku si vyslúžil aj rozhorčenú kritiku.

Lukáš Krivošík

Filmová vojna ako uveriteľná divácka skúsenosť

Verejnoprávna stanica ZDF všetky tri diely sprístupnila s istými obmedzeniami on-line. Avšak, kto by si ich chcel pozrieť s anglickými titulkami, dajú sa vyhľadať aj na YouTube po zadaní názvu seriálu v nemčine. Autori chceli nepochybne osloviť predovšetkým mladšiu generáciu. Na životných peripetiách piatich priateľov v rokoch 1941 až 1945 možno vidieť druhú svetovú vojnu (najmä boje na východnom fronte) očami Nemcov. 

Charlotte slúži ako zdravotná sestra vo frontovom lazarete. Speváčka Greta začne spávať s esesákom, aby zachránila život svojho židovského milenca Viktora. Ten sa aj tak transportu do koncentráku nevyhne. V Poľsku sa mu však podarí utiecť a následne sa pripojí k tamojšiemu odboju. Friedhelm a Wilhelm sú zase bratia, ktorí v júni 1941 odchádzajú s Wehrmachtom do ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Všetci piati priatelia majú okolo dvadsiatky a na začiatku filmu sa tešia, že do Vianoc bude po vojne a oni sa opäť stretnú...

Trilógia Naše matky, naši otcovia by sa na prvé videnie dala prirovnať k americkým vojnovým seriálom Bratstvo neohrozených alebo Pacifik. Realisticky nakrútené bojové scény ukazujú divákovi vojnu bez príkras a pátosu. Lenže toto samozrejme nie sú Američania, oslobodzujúci Áziu a západnú Európu, ale Nemci, ktorí na východnom fronte vyčíňajú ako zvery. A tak divák dostáva aj porciu hanebných vojnových zločinov. Hrdinovia filmu, najmä Friedhelm a Wilhelm, sú ich priamymi svedkami alebo sa na nich rovno podieľajú. Až pokiaľ nedôjde k zvratu vojnovej šťasteny. Potom sú už ustupujúci Nemci akurát bití pod rastúcim náporom sovietskej armády a presvedčenie o konečnom víťazstve sa rozpadá ako domček z karát. Ak si odmyslíme pár filmárskych klišé, ktoré divák už videl v iných vojnových snímkach, ide o vyvážené, mnohovrstevné a podnetné dielo. 

Debata, ktorá sa okolo filmovej trilógie rozpútala v nemeckých médiách, pripomína tú spred deviatich rokov ohľadne filmu Der Untergang (Pád Tretej ríše). Časť komentátorov kladie otázku, či filmové dielo nezľahčuje vojnové zločiny národného socializmu. Páchajú ich totiž mladí sympatickí herci, ktorí konajú akoby pod tlakom okolností. Ďalší publicisti zase oceňujú práve to, že divák sa do postáv dokáže vcítiť a vďaka tomu si uvedomuje vlastnú zraniteľnosť v duchu hesla: „Aj ja by som možno bol schopný rovnakých zverstiev, keby som sa ocitol v podobnej situácii.“ Vo všeobecnosti si trilógia vyslúžila pozitívne prijatie. Každý diel si pozrelo 6 - 7 miliónov divákov. 

Nie vina za minulosť, ale zodpovednosť za budúcnosť

No popri oficiálnych článkoch v nemeckých denníkoch a týždenníkoch stoja za zmienku aj ohlasy ich čitateľov v internetových diskusiách pod nimi. Dá sa z nich vybadať rozpoloženie časti Nemcov, ktorí sú zo sústavného celonárodného kajania za zločiny druhej svetovej vojny už unavení. Od jej konca ubehlo skoro sedem desaťročí. Nejeden Nemec má pocit, že jeho krajina splatila svoj dlh. Považujú za nespravodlivé, ak napríklad Gréci alebo Taliani prirovnávajú nemeckú kancelárku k Hitlerovi, aby dnes dostali niečo za nič. Väčšina žijúcich Nemcov sa narodila už po vojne a na zločinoch národného socializmu sa nijako nepodieľali. K tomu treba pridať aj určitý nepomer, kedy si Nemci intenzívne sypú popol na hlavu, no ostatné národy podobne hlbokú vinu za svoje kostry v historickej skrini necítia. 

S tým súvisia reakcie na toto filmové dielo v susednom Poľsku. Armia Krajowa, odbojová poľská armáda, je tu totiž vykresľovaná ako ostro antisemitská organizácia. Samozrejme, antisemitizmus vo východnej Európe existoval a dodnes existuje. Veď vieme ako aj niektorí Slováci ochotne a s nadprácou pomáhali Nemcom nakladať židov do vagónov, aby mohli chytro arizovať ich majetky. No Poliakom sa zdá takéto zobrazovanie ich odboja jednorozmerné, keďže na ich strane proti Nemcom aj veľa židov bojovalo. Ďalší Poliaci riskovali svoj život, aby ich pred nacistami ukrývali.  

Pochopiteľne, rozhodujúci podiel Nemcov na holokauste a na ďalších zločinoch druhej svetovej vojny zostane súčasťou ich dejín už navždy. Tie udalosti sa stali a je jedno, či bude rok 2013, 2030, 2045 alebo 2145. Sú raz a navždy súčasťou histórie. No už inou otázkou je, kde končí legitímne poučenie z dejín, a začína nútené vštepovanie kolektívnych pocitov viny a výčitiek svedomia. Pamätám si na debatu spred jedenástich rokov medzi nemeckým učiteľom dejepisu a jeho mladými gymnaziálnymi študentmi: „Vy už nenesiete vinu za vtedajšie udalosti,“ povedal im. „No ako Nemci a ľudia nesiete zodpovednosť za budúcnosť, aby sa už druhý raz neopakovali.“

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite