Zámerne nepíšem, aj keď si to myslím, že The Dark Side je najlepší konceptuálny hudobný album na svete (lepší je možno len jeho mladší braček Animals). Nie som hudobný teoretik, kritik ani fundovaný odborník. Nezaujímajú ma ani rebríčky predajnosti, nie som vyštudovaný štatistik, a počet doteraz na svete predaných nosičov The Dark Side presne nespočíta nikto – ani keby sa slovenský svojstojný SOZA s elánom zhostil zákonom garantovaného pokynu stať sa nadnárodným koncernom. V podstate mi je to jedno: ako dlho, bez prerušenia čo i len na rok, sa The Dark Side drží v nejakom rebríčku najväčších plagátovacích plôch sveta. Tých šesť (zatiaľ) originálnych nosičov tohto albumu, ktoré mám, mi (zatiaľ) stačí.
Som len fanúšik, radostný fanúšik, taký fab fan do Pink Floydu. A o to ide, o radosť, nadšenectvo a fajn záľubu. A tiež o sociologický jav, priam fenomén. Pink Floyd a The Dark Side je totiž skutočný, nenapálený či okultne / pokútne nestiahnutý celosvetový fenomén.
Ako originálny jedinec mám rád fenomény. Fenomén Pink Floyd ma už pred niekoľkými rokmi doviedol k pražskému fan klubu pánov Syda Barretta, Nicka Masona, Ricka Wrighta, Rogera Watersa a Sira Davida Gilmoura, k fanklubu Pink Floyd.cz. Jeho oficiálnym členom som sa stal v januári tohto roka, zápisné nebolo veľké, nestálo ani toľko, koľko stojí osem krabičiek dlhých marsiek. Oplatilo sa menej fajčiť, chytil som iný ych. Nadýchol som sa novým záujmom.
Pražský fanklub má niekoľko desiatok členiek a členov z celej bývalej federácie i spoza jej kedysi ostnatým drôtom omotaných a nemeckými vrčiakmi / vlčiakmi strážených hraníc. Vtedy to nebola psina, žiadne agility, ale psy, cvičené zazubiť sa do človeka a trhať telo v snahe vyhryznúť z neho Slobodu.
Dnes je všetko inak, aj keď nie naopak. Sme slobodní vo svojich voľbách. My, združení vo fanklube Pink Floyd.cz, sa nestretávame len preto, aby sme si vypočuli pár pesničiek od Pink Floydu a dali si k tomu „pívo, buřty a lásku“. Stretol som tam takých fanúšikov a zberateľov, že keď si na nich spomeniem, nie som ani v zrkadle (napríklad taký Zdeněk „Speedy“ Fráz). Fanklub sa podieľa na mnohých originálnych aktivitách. Tie na prvý pohľad až tak nesúvisia s legendou Pink Floyd. Napríklad organizuje KoloFloyd alebo VodaFloyd. Teda výlety českou krajinou „na kolech“, alebo splav zátoky nejakej riečky kdesi „v ráji zemském na pohled“. Samozrejme, prenáša sa to i na Slovensko, lebo vo fanklube sú aj kamaráti z Detvy, od Oravy či Kysúc, a už aj ja, horský salašnícky Lipták. Najmenej tretina posádky fanklubu je rozlezená kade-tade po Európe, občas ktosi rajzuje aj poza Veľkú Mláku, a vďaka internetu takmer v okamihu všetci vieme, čo sa kde zablyslo v žiari diamantu sýtej pinkfloydovskej ružovej.
Ako sme teda oslavovali štyridsiatku? Všetci spoločne a každý po svojom. Mne sa, napriek pobytu za hranicami takmer maximálnej únavy, podarilo prebdieť celú noc z 22. na 23. marca. Okrem toho, že som bol v spojení s čokoládovým Belgickom, s vínnym Francúzskom, s jantárovým Poľskom aj s pivným Českom a, samozrejme, s bryndzovým Staroslovenskom, hľadal som farby a pozorne som pátral po hranici, oddeľujúcej Kráľovstvo Slnka od Kráľovstva Mesiaca. Nenašiel som ju. Ale ona určite existuje, pretože sme sa raz a navždy dohodli, že existuje Noc a existuje Deň. Lenže – ako to už riekol Starý Pink Floyd: „Všetko na Zemi je v súlade pod Slnkom, len Slnko býva v zatmení Mesiaca“. Obávam sa preto, že tú hranicu nikdy nikto nenájde, ani stáročný, prachom Času zvráskavený Rytier, kráčajúci Krajinou okolo Rieky s verným Psom popri svojom unavenom Koňovi pod Zástavou Srdca. Je to kolobeh, čo nás všetkých drží pri večnom živote „tu“ a súčasne i „tam“. Jediné, čo nám ostáva, je neprestajne hľadať a vyberať si, ktoráže z farieb Dúhy je nám najkrajšou, najsympatickejšou. Jednoducho – treba myslieť na to prosté: Any Colour You Like.
Aby som nezabudol – v úvode sa pýtam rečníckou otázkou, akéže sú dva z najznámejších dvojalbumov na svete? Odpoveď je, pre nás – „pinkfloyďákov a pinkfloyďáčky“ jednoduchá: Určite je to The Wall, a druhý dvojalbum je jednoducho druhý. Najznámejšie je vždy to, čo je prvé. Druhé a ďalšie miesta ako keby neexistovali. Aj to najlepšie (ale) môže byť napokon (až) celkom na konci, len o tom nikdy nebudeme vedieť. Ak nebudeme (stále) hľadať. Bez vonkajších hraníc a bez vnútorných limitov záujmu.
(Venované pamiatke priateľa, diskotekára Jara, a „všetkým mojim“ ktorí tu už nie sú len preto, aby tu stále boli.)
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.