Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na obranu Václava Klausa

.martin Hanus .názory

Jeho rozlúčka s úradom českého prezidenta nemohla byť nedôstojnejšia. Pričinil sa o to aj sám, no návrh senátorov obžalovať ho z velezrady je z ríše bláznivých. V pene dnešných dní sa stráca to najdôležitejšie: Klausovo miesto v českých dejinách nebude na lavici obžalovaných, ale na lavici víťazov. Aj spolu s Václavom Havlom.

Na začiatok si odbavme povinnú jazdu: pravdaže, jeho amnestiu ťažko obhajovať. Výpady proti Schwarzenbergovi v prezidentskej kampani boli odpudivé, vedené najmä osobnou pomstychtivosťou voči havlovskému prostrediu. Na hrade sa obklopoval už iba pätolízačmi, jeho Petr Hájek pôsobil skôr ako hovorca blázninca. Ak k tomu prirátame jeho narcistickú povahu, ktorú najmä v druhom prezidentskom období už nič nevyvažovalo a jeho obsedantný, aj posmrtný boj s Václavom Havlom, bol to v závere smutný obraz. Škoda.

No i takto končia veľkí politici. Václav Klaus bol na samom vrchole celých 23 rokov, počas ktorých rozhodujúco formoval svoju krajinu a následne urputne hájil svoje zásluhy aj omyly. Je nesporné, že ľudsky mu veľmi ublížil takzvaný sarajevský atentát v roku 1997. Klaus prišiel o pozíciu premiéra, čo niekdajším spojencom ani Havlovi a jeho „pravdoláskarom“ nikdy neodpustil. Kým pred Sarajevom mal v blízkom okolí i zaujímavých ľudí, ktorí mu dokázali protirečiť, odvtedy už nikoho takého pri sebe nezniesol. A keďže jeho samoľúbosť nekrotila ani štipka havlovskej sebairónie, postupne sa menil na karikatúru seba samého.

Mnohí politici sa však pod podobným tlakom opotrebovali omnoho skôr – napríklad náš Mikuláš Dzurinda (o 14 rokov mladší než Klaus). Alebo si ešte spomínate na nedávnu nádej českej pravice Mirka Topolánka, ktorému po troch rokoch premiérovania nadobro praskli nervy? V rovnakom veku ako Klaus a takisto s hanbou odchádzal z vrcholu i nemecký velikán Helmut Kohl, ktorý po dlhodobom pobyte v mocenskom akváriu všade šípil sprisahanie proti sebe a škandálmi ničil vlastnú stranu. Závery veľkých politických kariér bývajú často nevznešené.
No aj preto by mali dnešní hodnotitelia Klausa nájsť istú zhovievavosť – ani nie tak kvôli samotnému Klausovi ako kvôli zdravému rozumu. Pretože naznačovať, že za Klausovou dlhodobou kritikou EÚ sú akési jeho tajomné záväzky voči Rusku ešte z čias ZSSR, ako to opäť bez akýchkoľvek dôkazov prezentoval český Respekt, je takisto hanbou. Českej žurnalistiky.

Len ak sa vzdialime od dnešného huriavku, získame istý nadhľad. Dejiny si totiž Klausa zapamätajú ako muža, ktorý Československo previedol unikátnou ekonomickou transformáciou. Po Novembri to chvíľu vyzeralo, že hlavným ideológom transformácie sa stane Valtr Komárek. Lenže Komárek síce pútal svojou osobnosťou, no neprišiel so žiadnou prepracovanou víziou. Vyrojili sa aj veľmi obskúrni „reformátori“, ktorí ničomu nerozumeli – nápady niekdajšieho ekonomického ministra Augustína Mariána Húsku, ako „ozubadliť“ ekonomiku, si treba radšej nepamätať. 
Našťastie tu bol Klaus. Veľmi dobre poznal západnú ekonomickú literatúru, o ktorej pred 89. každý týždeň obetavo prednášal aj malej skupine ekonómov do Bratislavy (z Prahy cestoval nočným autobusom, doobeda prednášal, aby na otočku stihol poobedňajší autobus). Klaus ako československý minister financií spolu s najlepšími ekonómami tej doby pohotovo vypracoval celú transformačnú víziu. Nevynechal príležitosť, ako ju propagovať a nadchnúť pre ňu verejnosťou. Klausovi moc a úspech nepadli do lona, všetko si tvrdo odpracoval – v jeho neuveriteľnej energii a pracovitosti sa mu nikto nevyrovnal. Reformátor Klaus rečnil o trhu, kapitalizme, pripomínal, že prechod bude nevyhnutne bolieť, zároveň šíril optimizmus a nabádal ľudí k podnikaniu. Prišla šoková terapia, teda liberalizácia cien aj zahraničného obchodu, masívna a rýchla privatizácia – to všetko bolo potrebné, pretože Československo bolo osobité tým, že na rozdiel od komunistického Maďarska či Poľska tu de facto neexistoval súkromný sektor a nebolo sa o čo oprieť. Klaus bol presvedčený, že reformy treba urobiť bleskurýchlo a radikálne, kým sa proti nim nezdvihne odpor a kým všadeprítomný štátny menežment nerozkradne podniky.  
Samozrejme, v tom chvate a pri intelektuálnej prevahe, ktorú mal nad svojimi oponentmi, sa dopustil i nemalých chýb. Podcenil právny rámec kupónovej privatizácie, a tak kupónka dopadla horšie než mohla (tým, že sa neoddelil majetok zakladateľov privatizačných fondov od majetku akcionárov). Klausovi sa vyčíta, že nesprivatizoval včas banky, a tie neskôr futrovali aj zle riadené podniky úvermi a umelo ich držali nad hladinou. Spätne je zjavné, že to bol omyl. Je to však ten druh omylu, pre ktorý možno nájsť ospravedlnenie. Klaus sa síce v rétorike často prehnane klaňal trhu, no v realite bol pragmatik – a preto mal oprávnenú obavu, že banky, priskoro sprivatizované zahraničnými majiteľmi, by odmietli financovať viaceré podniky, trpiace kolapsom východných trhov.

Ak si uvedomíme náročnosť úloh, pred ktorými vtedy stáli reformátori, Klausova cesta bola úspešná – po rýchlom prepade nasledovalo rýchle zotavovanie, ktoré bolo z veľkej časti postavené na dobrých základoch. To treba oceniť najmä zo Slovenska, kde Mečiar krátko nato predviedol svoju verziu „transformácie“. Mladý ekonóm Ivan Mikloš vtedy písal, že nebyť Klausa a dôsledkov jeho reforiem, mečiarizmus by nás v ekonomike zasiahol omnoho tvrdšie. Takže hoci sú okolnosti dnešného stretnutia v Brne, kde si Gašparovič s Klausom vzájomne udelia vyznamenania nevkusné, treba ešte jeden malý dôvetok - Klaus si slovenský Rad bieleho dvojkríža vrchovato zaslúži.

Klausove zásluhy sa týmto nevyčerpávajú. Určite po ňom ostane jeho (britskou debatou inšpirovaný) euroskepticizmus, ktorý preniesol do strednej Európy. Klaus túto tému neobjavil ako unudený prezident, ktorý chce, aby o ňom bolo všade počuť. Svoj odpor voči nadnárodnej centralizácii formuloval už v roku 1993 (!). Mimochodom, kto vtedy u nás o tejto diskusii vôbec len tušil? Aj vďaka Klausovi nie sú dnes Česi v eurozóne ani sa tam nechystajú. A ešte čosi - Klaus už v roku 1998 (!) upozorňoval, že euro spôsobí putovanie „peňazí, a to z úspešnejších do menej úspešných častí menovej únie“. Klaus tak spolu s inými predvídal krízu, ktorá v rámci veľmi rôznorodej menovej únie vyvolá umelé sfukovanie a nafukovanie, čo sa potom prejavilo odtokom kapitálu z Nemecka do Španielska. Keď o päť rokov neskôr po tomto Klausovom varovaní odštartoval Ivan Mikloš slovenské preteky do eurozóny, na Slovensku sa o týchto rizikách ani len nediskutovalo. A dnes? Spoločná mena stojí pred hrozbou rozpadu – a autor tohto textu sa tentoraz obmedzí na alibistické konštatovanie, že čas ukáže, či tento menový experiment dopadne lepšie pre Slovensko s eurom držiace sa Nemecka, alebo pre Čechov bez eura.

Problémom Klausa a jeho európskej agendy je niečo iné: v mnohom mal a má pravdu, no posledné roky len opakuje staré heslá, neponúka jasnejšiu alternatívu a svoju euroskepsu neprispôsobuje meniacim sa podmienkam. Ale napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že k jeho textom a knihám o EÚ sa budú kriticky aj nekriticky vracať i ďalšie generácie – koľko politikov po sebe zanechá takýto odkaz?

Klausovi sa však zrejme nepodarí to, v čom uspel jeho veľký vzor, Margaret Thatcherová. Aj 20 rokov po jej odchode z politiky sa mnohí britskí politici a intelektuáli hlásia k thatcherizmu. Klausizmus ako silný prúd sa však v Česku zrejme nevyvinie, pretože mu chýba prirodzené podhubie. Svoj ekonomický liberalizmus Klaus transportoval z anglosaského prostredia a je vlastne zázrakom, ako sa s ním v 90. rokoch prakticky aj intelektuálne presadil. Dnes však pôsobí táto verzia liberalizmu nielen v Česku vyčerpane a možno sa už nevzkriesi. Ako prezident Klaus skonzervatívnel a za nadšeného potlesku českých biskupov otvorene vyzdvihoval kresťanské idey a tradície. V tejto roli však už nepôsobil tak autenticky, ako keď bol liberálom 90. rokov. Navyše, jeho hlavným hradným konzervatívcom bol spomínaný Hájek, ktorý každou druhou vetou konzervativizmus dokonale diskreditoval. Istotne prežije jeho antinemecky vymedzované "češstvo", ale to bude skôr ďalej spojené s národnými pudmi než akousi originálnou Klausovou národnou koncepciou. Pre toto všetko si myslím, že s politickým a intelektuálnym dedičstvom Klausa (a tiež Havla) sa síce budú Česi vyrovnávať aj v nasledujúcich desaťročiach, ale na vznik „klausizmu“ to nestačí.

Áno, je pravdou, že Václav Klaus odchádza z vrcholu nedôstojne. Ale aj súčasné zástupy kritikov by mu mali priznať, že stelesňuje omnoho viac než len vrtošivého sedemdesiatnika s čílskym perom a tou spackanou amnestiou.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite