„Žijeme zrýchlenú dobu. Žiaľ, bez toho, aby sme si to mnohí všimli alebo priznali,“ veľmi dobre mi našepkal kolega Jaro Daniška v úvode svojho najnovšieho blogu Pápež pre nový svet. Súhlasím. Len sa mi žiada dodať, že to viac či menej podstatné, čo denne prichádza, vynára sa spoza obzorov poznania, to už tu dávno bolo. Obrazy starého sveta sú remastrované. Tie isté filmy sa neodvíjajú z kotúčov celuloidu, ale z dvd nosičov, v prehrávači v aute nie je stará maxellka deväťdesiatka s dvojalbumom, ale empétrojka s celou diskografiou, na jedinej pamäťovej karte sú tisíce nevyvolaných kinofilmov, prsty slečny nehlučne prevracajú žiariace listy výpravného módneho časopisu v tablete.
Obsahy ostávajú, menia sa formy. Šál z roku 1982 hreje ako nový aj v zimnej sezóne 2012 / 2013. Stále ten istý sneh, a predsa – čo sezóna, to nové lyže. Rossignol? Head? Fischer? K2? Zjazdovka s modernou štvorsedačkou je z roka na rok strmšia, dlhšia, náročnejšia. Spúšťame sa do nedoziernych výšok, pozor na to!
Spolužiak je riaditeľom Inštitúcie. Pracovníčka Inštitúcie pred pár rokmi prišla s iniciatívou pripraviť pre maturitné ročníky z miestnych stredných škôl v stredne veľkom slovenskom mestečku niečo ako simuláciu ústnych maturitných skúšok. Niekoľko pracovníčok Inštitúcie tvoria „skúšobnú komisiu“, do miestnosti vstupujú devy a mládenci so zelenými stužkami na hrudiach. O pár mesiacov budú skutočne maturovať. Z krabice na stole si vyťahujú otázky, súvisiace so skutočnými maturitnými témami. Testovanie všeobecného prehľadu. Treba ho mať, je najvyšší čas, mladosť zrýchlene dozrieva. Deň po nácviku ústnych maturít sedím so spolužiakom – riaditeľom. Je bledý ako The Wall. „Predstav si,“ povie, „tie decká nemajú všeobecný prehľad. Dievča si vytiahlo otázku, že aká udalosť sa viaže k dátumu 17. november 1989. Vieš čo povedala?“ „Netuším,“ vypustím zvedavosť. „Nejaká vzbura?“ odcitoval riaditeľ skúšobnú odpoveď dievčiny. Na otázku, v ktorom roku vypuklo Slovenské národné povstanie, mládenec vymenoval tri letopočty. Začal rokom 1946. Do tretice mu to vyšlo. Zmaturoval(?) „Tým deckám chýbajú všeobecné vedomosti. Niečo síce vedia, ale nevedia sa orientovať v historickom časopriestore, chýba im všeobecný prehľad. Bez mihnutia oka si pomýlia Hollého s Kráľom,“ vzdychol riaditeľ. „Myslíš toho režiséra s kráľom starých Slovákov?“ nahral som mu na smeč. Prikývol vzdychom. Po tridsiatich rokoch sme opäť chvíľu maturovali.
Národ český podľahol panike: Čo ak sa knieža zobudí a tučné kúsky z té země krásné, země mé vráti pravnukom dedov v kožených kraťasoch? Panika sa skončila a národ český sa vracia k videu, zachytávajúcom úspechom opitého zemana, potkýnajúceho sa o virtuálny televízny kábel. Hlučínski nemeckí Česi, ktorí padli v uniformách Wehrmachtu pri Stalingrade, nelajkujú. Tisíce českých Nemcov, zmlátených a deportovaných z domovov spolu so znásilnenými manželkami a dcérami v čase odkvitania orgovánov nelajkujú. A čo na to naši Nemci – zo Spiša, z Turca? Čo na to naši Maďari z Gemera, zo Zemplína? Čo na to archívy NKVD a ŠtB? Vlastne – ako to bolo s tým SNP, bolo to Povstanie alebo to bol puč? Ešte stále sme sa oficiálne nerozhodli. Čo bude s pamäťou národa, zavretou do ústavu, zošnurovanou v kazajke politickej tendenčnosti? Čo na to kapitán Dabač a generál Engelchen?
Prekvapujúci návod na hľadanie odpovedí (nielen) na tieto otázky ponúka Lukáš Houdek (1984), tvoriaci predovšetkým humanistické a dokumentárne fotoprojekty, a „jeho“ Ken a Barbie. Upozornila ma na to pani Lenka Hoffmannová, blogujúca na iDnes a SME, ktorá začiatkom februára zverejnila text Umění zabíjet. Link naň zámerne nepridávam, pretože gúgliť vie každý – treba len vedieť čo hľadáme, čo nájsť chceme. Bez toho nám nepomôžu ani tie najdôkladnejšie a najrýchlejšie vyhľadávače. To však opäť súvisí s úrovňou všeobecného prehľadu, s univerzálnymi vedomosťami.
Vráťme sa pred „maturitnú komisiu“ v Inštitúcii. Otázka znie: V kom je problém, že mnohé žiačky a mnohí žiaci maturitných ročníkov nemajú nielenže všeobecný prehľad, ale ani záujem nadobudnúť ho, vo všeobecnosti zaujímať sa o to, čo ich dnes asi „otravuje a nudí“, ale nikto z nich nemôže tušiť, čo, kedy a na čo bude v živote potrebovať. Väzí problém úrovne všeobecnej vzdelanosti v mladých ľuďoch? V ich rodičoch? Alebo v ich pedagógoch? Odpoveď nehľadám, tá nech je predmetom diskusie čitateliek, čitateľov.
Dovolím si však pripomenúť na pohľad zanedbateľnú príhodu z októbra minulého roka. V malom, takmer sedemtisícovom, slovenskom mestečku sú asi tri základné a najmenej päť stredných škôl. Žiačky a žiaci siedmeho až deviateho ročníka jednej zo základných škôl sa pod vedením pedagogičiek vybrali na, ako neskôr zverejnila jedna pani učiteľka, „dobrodružnú cestu do Bratislavy“. Deti sa organizovane zúčastnili výstavy The Human Body, podľa pani učiteľky „najmodernejšej učebnice ľudskej anatómie na svete“. „Dobrodružná cesta za poznaním splnila svoj cieľ – spoznali sme krásy zázračného ľudského tela, a teraz je len na nás, koľko pozornosti a starostlivosti mu budeme venovať,“ uzavrela správu zo školského výletu pani učiteľka. Výstava čínskych plastinátov v bratislavskej Inchebe sa uskutočnila v čase, keď bolo možné (okrem nej) vidieť napríklad v Slovenskej národnej galérii výstavu Prerušená pieseň – umenie socialistického realizmu 1948 – 1956. Išlo o prvú výstavu po roku 1989, ktorá komplexne zmapovala socialistický realizmus nielen vo výtvarnom a sochárskom umení. Zdá sa však, že pre niektorých pedagógov (nielen z toho malého mestečka, ale i z veľkej časti svojstojnej slovenskej krajiny) bolo atraktívnejšie zobrať triedu na výstavu skutočných preparovaných ľudských tiel, než do klasickej galérie pred diela „nejakých“ Benkov, Mudrochov, Hložníkov a podobne. Pohľad na vypreparované ľudské telo je určite príťažlivejší ako pohľad na olejomaľbu bojujúceho partizánskeho oddielu. Rodičia s výletom súhlasili. To je dôležité. A mládež? Obávam sa, že tej to bolo jedno – tak ako nám bolo pred vyše štyridsiatimi rokmi jedno či ideme na školskú exkurziu na Oravský zámok alebo na branný pochod pozdĺž rieky a strminou k partizánskym bunkrom na konci doliny. Hlavné bolo, že sme sa nemuseli učiť a okrem zemepisu odpadol aj telocvik. Stará školská Kronika by vedela rozprávať, však, pán riaditeľ Inštitúcie?
Vyhovárať sa na zrýchlenú dobu, podľa mňa, neobstojí. Ak niečo za niečo stojí – tak je to záujem. Mať záujem je na nezaplatenie. Nech je doba aká len byť chce. A ona aká byť chce – taká aj bude. To si píšte, najlepšie do statusov na sociálnu sieť. A nezabudnite lajkovať, milá mlaď.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.