Mnohé je inak, než sme sa učili v škole. Rusko je dôležité pre ako tak nádejnú budúcnosť Sýrie, Amerika ľavicovatie, Nemecko je hegemónom Európy a pre Európu je to dobre. Svet sa prudko mení a Slovensko s ním.
Včera sme boli tradičnou krajinou, dnes sme sekulárnejší, než kedy kto čakal. Rozvádzame sa, žijeme spolu bez sobáša, aj veriaci a praktizujúci kresťania. Ľudia, čo chodia v nedeľu do kostola volia viac Smer než KDH. A cirkev stráca autoritu pred vlastnými veriacimi. Pre zvyšok národa už v podstate neexistuje.
Bolo zaujímavé sledovať, ako v tomto zmenenom svete pôsobil uplynulé roky pápež Benedikt XVI.
Reprezentoval niečo, od čoho sa svet vzďaľuje. Svoj príchod na Petrov stolec spojil s odsúdením – ako to sám nazval - diktatúry relativizmu. Ťažko si predstaviť ostrejší konflikt so svetom okolo. S jeho politikou, kultúrou, aj akademickými kruhmi.
A predsa ho svet okolo počúval, predsa čítal jeho knihy, predsa intelektuáli považovali za česť viesť s ním polemiku.
Mocnejúcemu islamskému svetu povedal niečo, čo sa neodhodlal žiadny európsky ani americký politik. Bush veril v demokratizáciu tohto sveta aj za cenu vojen, Obama veril, že stačí prísť do Káhiry a nebyť Bushom. Po Arabskej jari z toho nezostal kameň na kameni.
Benediktove slová z Regensburgu však zostali aktuálne. Možno aktuálnejšie, ako keď ich vyslovil. Pápež pritom nechcel veľa, chcel len jednu praktickú recipročnú vec a aj tú podoprel citátom moslimského vzdelanca.
Svet sa najskôr búril, potom ale začal dialóg medzi moslimskými vzdelancami a ním, rímskym biskupom. Turecký prezident aj premiér a po nich ďalší moslimskí politici si stretnutia s Benediktom cenili.
V nedeľu, deň predtým, než pápež oznámil svoju abdikáciu, som v katolíckej televízii pozeral reportáž o stretnutí Benedikta s talianskym prezidentom Giorgom Napolitanom. Bola to čisto formálna príležitosť, výročný koncert, kde sa pravidelne stretáva hlava Vatikánu a Talianska.
Ale Napolitano, bývalý dlhoročný komunista, po páde komunizmu samozrejme ľavicový demokrat, Benedikta počúval. Zdalo sa, že so záujmom, až zaujatím. Pápež pritom hovoril o Verdim, jeho vzťahu k Bohu a dráme, ktorú pri tvorbe prežíval. A bývalý komunista s naklonenou tvárou počúval.
Pamätám si, ako sa k Benediktovi počas návštevy Českej republiky hlásil prezident Václav Klaus. Muž, ktorý predtým v politike, ale najmä súkromnom živote reprezentoval niečo odlišné, niečo ne-benediktovské. A predsa som mal pocit, že pápežovu prítomnosť si cenil viac, než Václav Havel svojho času prítomnosť Jána Pavla II.
Prečo to tak bolo? Prečo Benedikta počúvali aj tí, ktorí politicky a duchovne reprezentovali tak odlišné svety?
Pritom ten muž im hovoril veci, ktoré sa im nemohli páčiť. Donekonečna hovoril o svedomí, novej diktatúre a slobode zviazanej s Bohom. A samozrejme o manželstve, historických zásluhách kresťanstva a nebezpečenstve rodiaceho sa sveta, ktorý si nectí identitu kresťanov.
A oni ho stále počúvali. Pritom išlo o ľudí, ktorí boli sami niekedy rozvedení, inokedy podporovali opačnú politickú agendu a prinajmenšom ignorovali prenasledovanie kresťanov. Neboli jeho priaznivcami, ale nedokázali mu odolať.
Pozeral som sa na tých politikov a rozmýšľal dookola nad tým istým. Títo ľudia nemohli vidieť urgentnosť toho, o čom Benedikt hovoril a písal. Minimálne sa podľa toho nesprávali. Prečo ho potom počúvali? V čom spočívala jeho autorita? Čím ich vlastne tak zaujal?
Pápežova moc bola v slove. V moci správne zvoleného slova, čiže v argumente. Bola to teda svojou povahou duchovná moc.
Nikto, tak ako on – obyvateľ Ríma, vyznavač helenizmu a hlava katolíckej cirkvi – nestelesňoval dedičstvo Európy tak, ako tento Nemec. Nikto ho s takým presvedčením a zaujatím nehlásal. Myslím si, že fascinácia Benediktom bola v svojej povahe fascinácia Platónom. Tento starec v bielom, ktorý sa postavil všetkým dôležitým trendom doby, sa správal ako Platónov vzor vládcu. Ako strážca, vzdelaný a oprostený od všetkých osobných motívov. Ako filozof medzi pragmatikmi a utilitaristami.
A vynikol o to viac, o čo viac jeho presvedčenie a inteligencia, jeho spôsoby a mravy a, áno aj jeho archaickosť, svietili v tom raz šedivom a inokedy fosforeskujúcom svete.
Nedá sa obísť aj jedna nepríjemnosť týkajúca sa Slovenska.
Nechce sa mi ísť do zbytočných podrobností, ale dnes je už vecou dejín, že po Piovi XII. bol Benedikt XVI. druhým pápežom, ktorý mal na Slovensku, aspoň čiastočne, neposlušnú cirkev. Nebolo to zďaleka tak vážne, ako počas vojny, ale tak ako vtedy, aj teraz platilo, že neposlušnosť prišla z prekvapivej strany.
Rád sa priznám, že som tohto pápeža obdivoval. Keď som sa dozvedel, že abdikoval, vyložil som si z knižnice jeho knihy. Bola ich celá polica. Až vtedy som si uvedomil, koľko jeho textov som za tie uplynulé roky prečítal. A ako málo som sa za neho modlil.
Benedikt zostane v mojej pamäti pápežom s vystretými rukami. Mužom slova a rýchleho prednesu, žmurkajúceho pohľadu a krištáľovo zrozumiteľných ideí a viet. Mužom, ktorý každému veriacemu, ktorý vystrel ruku na prijatie prijímania, vložil telo Kristove priamo do úst. Mužom, ktorý sa na začiatku tretieho tisícročia vracal najmä do prvých storočí dejín našej cirkvi.
Priveľa ľudí z jeho vlastnej cirkvi ho spochybňovalo, priveľa nebralo vážne. Jedným chýbala jeho charizma, iným podriadenie sa duchu doby. Michael Novak a ďalší napísali, že spolu s Jánom Pavlom II. Benedikt zachránil význam a interpretáciu Druhého vatikánskeho koncilu. Asi je to pravda. Predsa mám však pocit, že tento pápež nebol zavŕšením niečoho starého, ale začiatkom niečoho nového.
Že mesto a svet bude viac ako Jána Pavla III. potrebovať Benedikta XVII.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.