Všetci nepochybne vieme, čo všetko náš aktuálny prezident vykonal a vykonať nemal, čo nevykonal a vykonať mal, čo, kde, komu, pred kým narozprával, do koho s humorom jemu vlastným strkal, nesprávajúc sa ani ako sa patrí na slušného muža, tobôž nie na prezidenta. To všetko máme, jeho slovami, biele na čiernom.
Vieme aj to, že aktuálne na prezidenta Gašparoviča chcú podať žalobu, že krajinou letí petícia za jeho odvolanie, že je predmetom celej škály karikatúr v centrálnych denníkoch (s výnimkou Denníka RSS).
Teraz ale nejde o prezidenta Gašparoviča. Ide o vyznamenané a vyznamenaných. V kontexte toho, kto Ivan Gašparovič bol pred tým, než sa stal prezidentom, a hlavne kým ako prezident je, vtláčajú sa do verejného priestoru otázky: Potrebujú naše osobnosti štátne vyznamenania z rúk takéhoto prezidenta? A načo im tie vyznamenania vlastne sú, v tejto aktuálnej domácej politickej a spoločenskej situácii?
Predpokladám, že nikto z prezidentom vyznamenaných to, čo robil, ako sa zachoval v rôznych politicky a spoločensky kritických situáciách (kedy často išlo o život), nikdy nerobil s perspektívou budúceho udelenia nejakého štátneho vyznamenania. Tobôž nie z rúk človeka, ktorý takmer permanentne viac či menej závažne zlyháva(l) napríklad v boji za demokraciu, ľudské práva.
Bolo to začiatkom októbra 2011, keď prezident ČR Václav Klaus chcel udeliť vysoké štátne vyznamenanie pri príležitosti štátneho sviatku ČR (28. október) režisérovi Janovi Švankmajerovi. Ten na návrh reagoval priamo, listom prezidentskej kancelárii, kde napísal: „Celý život jsem dodržoval určité zásady, mezi něž patří nepřijímat žádné pocty, nebo vyznamenání od státu. Od jakéhokoliv státu. Proto jsem v roce 1989 odmítnul titul Zasloužilý umělec a v polovině devadesátých let nepřijal od francouzského státu insignie rytíře Řádu umění. Nevidím tedy důvod, proč bych se měl v tomto případě zachovat jinak. Stát je organizované násilí, je zdrojem represe a manipulace. Celou svojí tvorbou jsem vždy stál na druhém břehu.“
Bolo to v júni 1965, keď britská kráľovna vyznamenala členov skupiny The Beatles Radom Britského impéria, najvyšším ocenením veľmi významných ľudí, ktorí sa zaslúžili o rozvoj kráľovstva a jeho medzinárodnú prestíž. John Lennon koncom novembra 1969 vyznamenanie zabalil do novinového papiera a Jej Veličenstvu vrátil. Vraj ho poslal poštou. Na protest proti aktívnej vojnovej politike Veľkej Británie v africkej Biafre a britskej podpore Američanov vo vietnamskej vojne.
Určite každý, kto štátne vyznamenanie z rúk prezidenta Gašparoviča prevzal, vie, kto to bol John Lennon, kto je to Jan Švankmajer. My, Slovenky a Slováci, vieme, kto sú či boli prezidentom vyznamenané slovenské osobnosti – vieme to aj bez tých vyznamenaní, ktoré dostali. Vieme to dávno, tak ako vieme, kto a čím bol a je Ivan Gašparovič. Nevieme len to, s akými pocitmi naše osobnosti vyznamenania preberali, a hlavne – s akými pocitmi na ne hľadia so stále väčším odstupom času a v hustnúcej atmosfére okolo prezidenta.
Autor tohto textu nie je, našťastie, žiadna osobnosť, hodná vyznamenania od prezidenta Gašparoviča. Ale keby som bol, čírou náhodou, hypoteticky, tak akokoľvek by som hľadal, žiadny zdrap niekdajšej komunistickej Pravdy doma nenájdem. Takže ten metál by som ani nemal do čoho zabaliť a poslať naspäť do paláca v centre Bratislavy – aj keď na obyčajné poštovné by sa určite našlo.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.