Trvalo to dlhých 20 rokov, ale dnes možno povedať, že slovenský štát týchto dvoch velikánov ocenil tak, ako sa patrí. Mnohí už dlhšie upozorňovali, že je to dlh nášho štátu voči týmto dvom mužom. Dlh tých, ktorí žijú v slobode voči tým, ktorí za túto slobodu desaťročia bojovali. Tento dlh ešte vzrástol, keď v roku 2009 udelil Vladimírovi Juklovi štátne vyznamenanie poľský prezident Lech Kaczynski. A najmä potom, keď prvého mája minulého roku otec Jukl zomrel.
Slovensko nevedelo v prvý moment reagovať. Náš časopis venoval Juklovi špeciálne číslo, pamätníci spomínali a v bratislavskej katedrále sa konala dojemná pohrebná omša, ale zvyšok krajiny zaspal. Zdá sa však, že v tých májových dňoch sa niečo podstatné zlomilo. A zmenilo. Jukl a Krčméry náhle oslovili nových ľudí. Napríklad bývalého ministra Pavla Demeša, ktorý zorganizoval petíciu za udelenie štátneho vyznamenania.
Silvester Krčméry je dnes zhrbený starý muž. Ak Boh dá, v lete sa dožije 89 rokov. O jeho druhovi, Vladimírovi Juklovi, sa dalo povedať, že dožíval v tichosti a ústraní. S jeho odchodom sa však niečo zmenilo. Meno Silvestra Krčméryho, ale aj pamiatka Vladimíra Jukla, sa pomaly, ale isto tlačí na výslnie.
Nielen kvôli najvyššiemu štátnemu vyznamenaniu. Ale aj kvôli nemu. A tiež tomu, že za staručkým a takmer nehovoriacim Silvestrom Krčmérym dnes chodia vysokoškolskí študenti a mladí ľudia. Modlia sa s ním, stisnú mu ruku, poďakujú. Dnes už tieto stretnutia – tak ako dlhé roky počas komunizmu - neorganizuje starý pán Krčméry, dnes to robia sami študenti. Vtedy hľadal on ich. Dnes hľadajú oni jeho. Tak má vyzerať odchod velikána. S uznaním a najvyššími poctami.
Nikto z nás dnes nevie povedať, ako tento dnes už mlčiaci muž poznačí životy svojich posledných žiakov. Vieme len jedno. Každý jeden z nich si bude pamätať svoj vlastný a osobný dotyk.
Nie je to maličkosť.
Vďaka tomuto dotyku títo mladí ľudia na seba raz a navždy prebrali zodpovednosť za pestovanie jeho odkazu, pamäť na jeho dielo a miesto v našich dejinách.
Ak sa raz majú po Krčmérym a Juklovi volať v našej krajine námestia a ulice, ak majú stáť v našich mestách ich sochy, ak majú ich mená svietiť v našich učebniciach, niekto to musí vybojovať.
Tak znie úloha pre posledných Krčméryho žiakov.
Bolo to v júni roku 1954, temná hodina našich dejín, keď Krčméry za zavretými dverami trenčianskeho súdu komunistom povedal: „Vy máte moc, my máme pravdu.“ Dlho pred Solženicynom zadefinoval podstatu disentu. Tá reč je ozdobou našich dejín a je našou úlohou, aby ju raz poznal každý maturant.
A patrí sa povedať aj vetu k súčasnému prezidentovi.
Jukla a Krčméryho neocenil žiadny predchádzajúci prezident. Urobil to až Ivan Gašparovič.
Neviem, či ste pán prezident vedeli, ako veľmi bol Silvester Krčméry v ranných 90-tych rokoch aktívny proti Vladimírovi Mečiarovi a vašej vtedajšej strane. Od prvého momentu do posledného. Jeho kritika bola presná a dejiny mu dali za pravdu.
To, že ste ho ocenili práve vy, to len potvrdzuje.
A hoci, pán prezident, mnohé vaše rozhodnutia vnímam kriticky, za ocenenie Jukla a Krčméryho sa vám chcem poďakovať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.