Obdarovať navštívených sedmičkou vína, bonboniérou či pozostatkami hand made medovníkov je milé, ale len chvíľkové potešenie; každá fľaša má dno ďalekohľadu do spomienky na okamih, každá krabička bude raz prázdna iným obsahom, a na sladkých omrvinkách hoc i blízkej minulosti sa nezaspáva ani nespí dobre.
Moje kolegyne a kolegovia v závere minulého roka odporúčali verejnosti mnohé knihy, ktoré vlani vyšli a zaslúžene stoja za pozornosť. Štartujúc do nového roka, dovolím si rozšíriť toto spektrum o niekoľko svojich papierových odporúčaní.
Štyri ročné knižky. Prvou je 260-stranová kolekcia publicistiky internetového časopisu inaque.sk s názvom ako inaque (ARThur, s. r. o., 2012). Jej obsah tvorí výber príspevkov z vyše trojročného portfólia webstránky. Štrnásť autoriek a autorov píše o všetkom a o mnohom – len nie o ničom, ako býva prevažujúcim zvykom „bežných“ blogeriek a blogerov. Ako na záložke knihy píše „neznáma osoba“ (žeby priam Aňa Ostrihoňová či Tomáš Mrva?), kniha je „prierezom rôznymi témami, aby sme ponúkli z každej rubriky niečo nadčasové a niekedy aj kontroverzné alebo provokatívne“ a zdôrazňuje, že „politike sme sa snažili vyhnúť“. Nevyhli sa – ako nik, ani oni. Na(ne)šťastie. Tuším, že len raz ma pri čítaní ako inaque takmer vyvrátilo – keď Tomáš Mrva v texte Atentát na Heydricha bol Benešov signál Londýnu a Moskve píše: „Gabčík a Kubiš (...) spáchali 18. júna 1942 samovraždu (...)“. V slovenskom ňúspíku môže „spáchať“ niečo des-módne akurát tak večne prázdny veľkokapacitný bezmyšlienkovitý kontajner na popmejnstrímový odpad. V prípade finále hrdinského boja československých parašutistov by som volil iné slovné spojenie. Napríklad „padli v boji na základe vlastného rozhodnutia“.
Obal predáva – a knižka ako inaque má peknú obálku z tvorivej dielne Lenky Rajčanovej. Evokuje súmračnú zimnú oblohu, prepálenú kúskami žeravých uhlíkov, prskajúcich z vianočného (alebo veľkonočného?) krbu.
Fakt je to výborná knižka.
Druhou knihou je Ivan Korman – Štrbiny (F. R. & G., 2012). „Ahoj, Martin, nemôžeme čakať, že sa teraz bude hovoriť o Ivamovi Kormanovi, ktorého skoro nik na Slovensku nepoznal, a kto ho poznal, už pomaly zabudol,“ napísal mi Peter, Ivanov syn. Ivan (13. november 1945, Liptovský Svätý Mikuláš – 25. december 2002 Liptovský Mikuláš), zvaný Vločka, ne(do)študovaný žurnalista, výtvarník, básnik, nie je, nesmie ani nebude zabudnutý a neznámy. Človek, ktorý v roku 1969 po upálení sa Jana Palacha (to nebola samovražda! – pozn. pre T. M.) protestne hladoval proti okupácii Československa (za to a za jeho celoživotné postoje a názory ho režimy do smrti zbavili napríklad možnosti nájsť si primeranú a stabilnú prácu) si to jednoducho nezaslúži. Vločka, známy, brilantným kritickým myslením a prejavom, hlavne písaným – či už ako „amatérsky“ novinár alebo básnik, si zaslúži našu pozornosť. Takmer 180-stranová knižka neveľkého formátu je naplnená obrovským a nadčasovým obsahom. Vybrať z nej jedinú ukážku, citátik, je nadľudský výkon. Náhoda však funguje. V texte Nehovorte mi o umení Vločka píše: „Čo si trúfa povedať teoretik umenia o Vincentovi van Goghovi? Akým slovníkom chce hovoriť o význame ľudskosti v umení? Ako chce uprednostniť jeho obrazy pred hodnotou jeho života? Kde je povestná Picassova mačka, ktorú musíme predovšetkým zachrániť z horiaceho domu, až potom obrazy, a horí každý deň...? Na to treba myslieť...“ Samozrejme, nejde len o umenie výtvarné. Ide aj o „umenie písané“ – a nielen literatúru. Sme iba mačky, nadôvažok len s jedným životom(?)
Budem troška osobný. Bolo to pár týždňov pred tým, ako sa Vločka definitívne fyzicky roztopil a vyparil, keď sme u neho sedeli, štyria vzájomní priatelia: on, Andrej Bán, Dušan Mitana a ja. Spomenul som (si na to), ako som kedysi, okolo polovice osemdesiatych rokov, núdzovo pár týždňov býval vo Vločkovom studenom ateliéri v centre LM. Drevená dlážka, do pestrých fľakov od farieb na paletách za(k)liaty prach, puch zle spáleného najlacnejšieho uhlia v hrdzavej železnej piecke. A zima. Moja najteplejšia zima mimo domova do novembra 1989. Vďaka, Vločka.
Fakt je to výborná knižka.
Do tretice vyberám biografiu Mark Blake – Příběh skupiny Pink Floyd (NAVA – Nakladatelská a vydavatelská agentura, 2012). Prvé vydanie skoro 450-stranového skutočne precízneho a hodnotného „návodu ako nielen začať počúvať, ale i študovať Pink Floyd, a neustále v tom pokračovať“, vyšlo pred piatimi rokmi v Londýne. Knižka má naozaj pekný obal – výrez z veľmi farebnej a precízne ostrej fotografie nafúknutého prasaťa, letiaceho pomedzi komíny elektrárne Battersea. To prasiatko bude mať 3. decembra 37 rokov. Staré a dobre odležané kúsky delikatesiek sú preukazne najlepšie.
Fakt je to výborná knižka (aj kapela).
Na záver sa vráťme do ostatnej jari. Vtedy vyšla knižka Fedor Gál – Několik dnů (Nakladatelství Academia, 2012). V tlačenom .týždni i na webstránke časopisu sme o nej písali (Peter Zajac), aj nakrútili video (Jakub Kratochvíl). Bola mojím odporúčaním do témy Knižky pod stromček v predposlednom minuloročnom vydaní časopisu, a ním aj ostáva. Nielen preto, že autor v nej píše, že „psaní je má celoživotní obsese“. Nielen preto, že je to fakt výborná knižka, ale (aj) preto, lebo písanie skutočne je pre nejedného človeka o životnom bytí / aj o živobytí. Čítanie – ako príloha k písaniu – tvorí nenahraditeľný pokrm duše i mysle / niečo v takom zmysle.
Všetkým, nielen našim a mojim čitateľkám a čitateľom, prajem to najlepšie v novom roku.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.