V texte som spomenul mladého človeka, len o pár rokov staršieho ako november 1989. Že nič nevie ani netuší o Fedorovi Gálovi, meno Václav Havel mu síce „niečo vraví“, ale inak nič. Nezaujíma sa.
Nebolo mojím zámerom paušalizovať mladých ľudí – ich nezáujem o politiku, spoločnosť, kultúru či všeobecné vzdelávanie sa. Nemám rád paušalizovanie. Paušalizovanie zabíja a spôsobuje rakovinu (v) spoločnosti. Paušalizovanie vážne škodí vám a ostatným okolo vás – mohlo by byť napísané na každom balení devätnástich kúskov paušalizovania, keby bol na to zákon. Paušalizovanie – to je len čierna a biela, a ako dobre vieme, nič nie je rýdzo čierne ani čisto biele. Ani vojna a láska, ani priazeň a nezáujem, ani chudoba a bohatstvo.
V najnovšom, prvom decembrovom vydaní časopisu .týždeň, nájdete reportáž o posledných osobných vlakoch na trati Plaveč – Lipany. Jedným z protagonistov textu je Patrik Pčolka, mladý človek, v týchto dňoch oslavujúci dvadsiate narodeniny. Keď Patrik ešte študoval na elektrotechnickej priemyslovke v Prešove, začalo sa hovoriť o rozsiahlom programe revitalizácie železníc. Revitalizácia, aby sme si rozumeli, znamená obmedzovanie a rušenie osobných vlakov. Na celom Slovensku, nielen na severe Spiša a Šariša. „Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, že sa nebudem mať ako dostať z a do školy,“ hovorí mladý Plavčan. Vtedy sa rozhodol „otravovať miestnych politikov“: od starostu až po prednostku obvodného úradu. Podporený predstaviteľmi samosprávy i občianskou verejnosťou napokon „otravoval“ aj ľudí na ministerstve. S občianskym aktivistom Michalom Šipošom z OZ Naša Ľubovňa zorganizoval petíciu za zachovanie vlakov. Do dvoch mesiacov ju podpísalo okolo sedemtisíc ľudí. „Hlavne v Starej Ľubovni a obciach okolo. V Kežmarku, Poprade menej. Tam mi povedali, že ich sa to netýka,“ vraví Patrik.
Pred odchodom posledného osobáku medzi Plavčom a Lipanmi Patrik hovorí o sklamaní: z lokálnych politikov, hlavne z Prešovského samosprávneho kraja, ktorí síce nasľubovali, čo kto chcel, ale len čo zachránili rýchliky z Prešova cez Kysak do Bratislavy, na severnú trať cez Plaveč zabudli. „Odpísali nás,“ povie Patrik na adresu činovníkov, argumentujúcich len ekonomickými ukazovateľmi, číslami, grafmi. Peniazmi. Nie ľuďmi. S tým(i) všetkým(i) Patrik naďalej kultivovane, argumentačne i odborne bojuje ďalej, nevzdáva sa. Najviac je však sklamaný a zronený z ľudí svojej generácie – zo študentiek, študentov: „Vyzýval som ich: napíšte na ministerstvo, napíšte úradníkom, ide predsa o vaše záujmy, o to, ako budete cestovať do a zo škôl! Veď napísať mejl je jednoduché. Všetci visia na sociálnych sieťach, je doba internetová, toľko možností... Pridalo sa ku mne zo šesť študentov, inak nik. Nezáujem. Spoliehali sa na nás, ale my sme potrebovali väčšiu verejnú podporu, silnejší tlak. Keď bude definitívne neskoro, potom sa spamätajú a začnú hromžiť. Na fejsbúku alebo pri pive.“
Patrik Pčolka nie je jediný mladý človek, ktorý na Slovensku ešte horí, zaujíma sa, študuje, navrhuje, aktivizuje, iniciuje. Koná slobodne a súčasne nie pre úzky osobný prospech či chvíľkovú slávu. Ide mu o vec verejnú, o verejný záujem. Poznám viac takýchto mladých ľudí. Niekomu ležia na srdci vlaky, lebo ho priťahujú od detstva, inému vojnová história regiónu v ktorom žije, ďalšiemu spoločnosť či domáca kultúra, ľudia sociálne, ekonomicky, zdravotne, rasovo paralyzovaní na okraji spoločnosti. Poznám mladých ľudí, ktorí sa detailne zaujímajú aj o politiku. Vidia, vedia, píšu, otvárajú (sa im) dvere.
Napríklad Barbora Valková, študentka ekonomiky, blogerka. V tvorbe grafikonov vlakovej dopravy sa nevyzná, ale dobre vie kto je to Fedor Gál, Eugen Gindl i Václav Havel, pozná ich diela, názory, myšlienky, posolstvá. Objavuje, interpretuje, uvažuje. Zaujíma sa – a to je to najhlavnejšie: treba mať aktívny záujem a využiť slobodu, ktorú máme, a slobodne sa rozhodnúť pre činy verejného dobra.
Poznám raného gymnazistu zo Záhoria, ktorý objavil J. D. Salingera a za rodnou dedinkou spustnutý, zničený, zarastený židovský cintorín. Rozhodol sa, že ho „dá do poriadku“ – dá mu dôstojnú tvár spomienky i pamiatky. Smelo sa vybral do hlavného mesta, prijali ho. Už niekoľko týždňov komunikuje s ľuďmi z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku, pomocnú ruku mu podal starosta obce, podporujú ho rodičia, pridali sa spolužiaci, kamaráti. Na jar sa pustia do práce.
Poznám študentku školy pre záchranárov, je z malej obce pri Hrone. Neprestajne sa učí – má skúškové obdobie, farmakológiu zvláda aj bez liekov. Potom týždne praxe, pomedzi to výjazdy so záchranármi – profesionálmi na všakovaké masové podujatia; veď čo ak by niekto odpadol pri pohľade na zjavenie akrobatického lietadla? Modlí sa, aby jej Boh dal silu, výdrž, odvahu. Nevzdáva sa, chce byť vzdelaná a múdra, aby splnila sľub (nielen) nebohému starkému. Vo voľnom čase nevysedáva podaromnici nad kolou, pizzou a časopisom o šminkách Justina B. Hrá v amatérskom divadelnom súbore, v lete ide medzi deti do táborov, kde sa im venuje, učí ich, pomáha, organizuje pre ne hry, kurzy, vzdeláva ich. Ako mladík zo Záhoria, ako Barbora z Liptova, aj dievčina z Pohronia píše na blog. Poéziu pre pár desiatok priaznivcov (z)veršovaných pocitov a reflexií.
Osobne nepoznám ani mládenca z rovín pieskov a borovíc, ani dievčinu z kopcov brusníc a vysokej kosodreviny. Nikdy som sa s nimi nestretol, osobne nehovoril. Občas si vymeníme virtuálnu poštu.
Štyroch mladých ľudí, o ktorých píšem, si vážim, mám ich rád a držím im palce. Viem, že nie sú jediní mladí, ktorí v tejto krajine zahoreli úprimnými citmi pre veci verejne prospešné, ohňami aktívneho záujmu. To je dobre. Dobre je, že takíto ľudia medzi nami žijú, rodia sa, idú cestami, ktoré im (aj) ľudia Novembra ukázali. Cestami osobnej slobody a viery v dobro.
Ak táto spoločnosť masovo upadá do apatie, beznádejnosti, ak sa priestorom šíri len prievan z toho, ako davy kdesi v centre nad Dunajom mávajú transparentmi a rezignovane rukami, treba mať na pamäti, že nie všetci sme tu ovce s vlnou dorastenou na strihanie. Že i tí mladí – ktorí hoc aj neštudujú traktáty sociológov, filozofov, ekonómov, učiteľov a analytikov všetkého a všetkých, nezaujímajú sa o politiku lebo ich sklamali, ponížili a odstrčili politici – majú svoje hlasy, ciele, plány, sny. Idú za nimi slobodne a čestne, aj keď neraz balansujúc na hranici pochybností.
Takže, nech sa len nevzdávajú, lebo dnešným mladým – múdrym, silným, čestným, odvážnym, statočným a vnímavým mladým ľuďom, bude patriť svet.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.