Neveľká výstavná miestnosť Múzea Janka Kráľa na Námestí osloboditeľov (kedysi sa volalo námestie Slobody) v Liptovskom Mikuláši bola plná ľudí. Prišli sa pozrieť na človeka pre nikoho, na človeka pre všetkých. Presnejšie – na otvorenie biografickej výstavy o živote a diele MUDr. Pavla Straussa, liptovskosvätomikulášskeho rodáka, chirurga, básnika, spisovateľa, esejistu, filozofa. Osamelého vizionára slobody a demokracie, od ktorého narodenia uplynulo 30. augusta 2012 sto rokov.
Krátko po vernisáži sedíme pri káve s jedným z mužov Novembra. Deň boja za slobodu a demokraciu si prišiel pripomenúť do centra Liptova. František Mikloško o Pavlovi Straussovi vraví, že bol človekom pre nikoho, aby sa napokon stal človekom pre všetkých: „Kráčal životnou cestou osamelých vo svojom osude a videní sveta. Ako žid takmer zahynul počas druhej svetovej vojny, ako konvertitu na kresťanskú vieru ho povojnový komunizmus odstavil na vedľajšiu koľaj. Jeho osamelosť súvisela s tým, že videl ponad vrchy, ďaleko dopredu, v pravom slova zmysle bol židovským prorokom s danosťami príslušníka vyvoleného národa. To sa naučiť nedá, to je dar od Boha, v jeho prípade obohatený o konverziu. Zákonite musel byť osamelý a osamotený, bez dobovej spoločenskej pocty, uznania. Bola to osamelosť človeka, ktorý videl a nemal sa s kým o videné podeliť.“
Bol rok 1951, komunisti v Československu ľudí mučili a vešali, nikto si nebol istý životom – pre svoj názor, postoj. V tých časoch apokalypsy si Pavol Strauss zaznamenáva víziu, pocit, že sloboda ľudí i cirkví určite raz príde, je len otázne, či ju človek ako jedinec unesie, a či ju unesie i cirkev. Prvá časť Straussovej vízie sa napokon naplnila – o takmer štyridsať rokov. „Pre človeka, ktorý silne prežíva spoločnosť, čas nie je dôležitý, otázka času je nepodstatná,“ vraví František Mikloško, dodávajúc: „Dnes, dvadsaťri rokov po Novembri, máme možnosť a šancu prežívať druhú časť Straussovej vízie, žiť s ňou. Čo spravíme so slobodou?
Možno je to náhoda, ale príhoda je to príznačná. Pred rokom, 17. 11. 2011, som sa stretol s mladým človekom. Dvadsaťšesť rokov, vysokoškolské vzdelanie, stabilné a dobre platené miesto, kariérny postup. Rozpráva o dovolenke v New Yorku, o smelých plánoch so samozrejmosťou naplnenia. Reč príde na November. „Gál? Fedor Gál? Neviem kto je to,“ povie úprimne a bez zvedavého záujmu o odpoveď. Spomeniem revolúciu, pád režimu, Václava Havla... „Havel? To meno mi niečo vraví,“ povie mladý človek. Zmĺkneme.
„Je pocit osamelosti aj dnes príznačný pre ľudí premýšľajúcich nad súvislosťami, nad slobodou a jej cenou?“ pýtam sa Františka Mikloška. „Áno,“ odvetí, „takíto ľudia žijú vo vedomí, že všetko sa rúti kamsi do záhuby, sú vystavovaní pokušeniam, ľudským slabostiam, tlačení pocitmi, že je všetko nanič, zbytočné, nikam nevedúce. Svetielko nádeje síce niekde je, občas bliká, ale realita celku i realita okamihov je pre takýchto ľudí veľmi ťažká.“
Napokon hovoríme o slobode a Františk Mikloško iskrivo pookreje: „Sloboda ako celok, ako pojem – to je danosť. Sloboda je aj to, aby sme si navzájom pomohli, aby sme sa jeden za druhého prihovorili. A potom je tu sloboda na Slovensku, slovenská sloboda – pojem, ktorý si každý vysvetľuje inak a po svojom, kmotrovsky, bratranecky, po známosti. Čo človek, čo Slovák, to sloboda. Keby sme to predložili na schválenie Európskej únii, každý na Slovensku dostane certifikát na svoju vlastnú a výhradnú slobodu.“
Odchádzame na niekdajšie Námestie slobody osláviť November. Liptovskomikulášsky primátor Alexander Slafkovský vraví o krátkosti ľudskej pamäte, ktorej čo nevyhovuje a spôsobuje bolesť, problémy, to sa snaží vytesniť čímsi iným, príjemným, znesiteľným: „Preto je tu pomerne málo mladých, nemajú na novembrové udalosti osobné spomienky, November im veľa nehovorí. Rodičia sa s deťmi nerozprávajú o tom, ako vtedy žili, ako sa museli dvojtvárne správať, sami pred sebou hanbiť za to, že iné vraveli doma a iné v práci. Že všetko bolo naopak. Preto dodnes ostáva tento deň mottom pre zachovanie si rovnej chrbtice, pre vravenie pravdy a milovanie slobody.“
Pár okamihov, a človek sa medzi niekoľkými desiatkami ľudí okolo necíti osamelý. Aspoň na chvíľu, od pesničky Karla Kryla po pesničku Ivana Hoffmana. Na pieskovcovom podstavci, pod sochou Janka Kráľa, dávneho a radikálneho revolucionára osamelosti, stojí niekdajší gymnaziálny profesor. „Mládež v novembri 1989 bola veľmi zanietená. Živo si spomínam na telocvičňu v gymnáziu, kam prišiel pracovník okresného výboru Komunistickej strany Slovenska, čerstvý absolvent akejsi moskovskej vysokej politickej školy,“ spomína Viliam Dolník. „Mal diskutovať a presviedčať študentov, že by nemali ísť do štrajku. Stál som tam ako nemý svedok, pretože so študentami som už mal všetko prediskutované. Nepotrebovali ma tam, spravili všetko tak, že súdruh odišiel takpovediac s dlhým nosom. Neuspel. Išli sme do štrajku.“ Viliam Dolník nikdy ako pedagóg neštrajkoval. Učil, vzdelával a vychovával. Študenti sa pri ňom a s ním učili, vzdelávali. Ako vtedy tak i dnes (už penzionovaný) pán profesor vraví o slobode ako o niečom, čo si musíme vážiť: „To je samozrejmé, lebo bez slobody v žiadnom prípade neexistuje dôstojnosť človeka.“
Odchádzam z Liptovského Mikuláša. Autobus prechádza okolo nákupných centier. Príšerie hustne. Parkoviská sú preplnené. Večer, mysľou ešte stále medzi tou vari tridsiatkou ľudí na vernisáži výstavy o Pavlovi Straussovi a na liptovskomikulášskej spomienke na November, píšem pozdrav Fedorovi Gálovi: „Ďakujem aj tebe za tento dvadsaťtri rokov trvajúci deň!“ O pár minút priletí z Prahy odpoveď: „Vďaka, kamarát!“ Ešteže niekedy nie sme v osamelosti clkom sami. Ešteže 17. 11. 2012 v Liptove nepršalo. Len jablká padali zo stromov, ale ďaleko od kmeňov sa neodkotúľali.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.