Spomínaný lustračný zákon bol v skutočnosti prijatý už 4. októbra 1991. Časť poslancov Federálneho zhromaždenia ČSFR však namietala jeho protiústavnosť, takže sa ním musel zaoberať federálny Ústavný súd. A ten pred dvadsiatimi rokmi – 26. novembra 1992 – vyhlásil, že zákon je až na pár drobností v poriadku. Dnes sa už na to zabúda, v skutočnosti však išlo o mimoriadne dôležitý výrok. Doslova revolučnú zmenu. Podobný zákon totiž neprijala žiadna krajina bývalej východnej Európy.
V praxi to znamenalo, že vo funkciách v armáde, v tajnej službe, na polícii, prokuratúre či súdoch nemohli byť nielen bývalí spolupracovníci a príslušníci ŠtB, ale ani funkcionári komunistickej strany od okresu vyššie. Lustračný zákon sa zároveň vzťahoval aj na funkcie na Úrade vlády, v kancelárii parlamentu, prezidenta, Ústavného aj Najvyššieho súdu, v predsedníctve SAV, v akademických senátoch škôl, v rozhlase a televízii, ale aj v štátnej správe, v štátnych podnikoch a ich orgánoch.
No pokým v Česku sa zákon aj dôsledne uplatňoval, na Slovensku ho vtedajšie politické elity na čele s Vladimírom Mečiarom hrubo ignorovali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.