Štefan Harabin, tento človek brutálnych a primitívnych manierov, ktorý u nás stelesňuje ľudskú zlobu ako nikto iný, by sa v roli politika vrchovato uplatnil v mečiarovských 90. rokoch, ale teraz už našťastie sotva. Dnes je doba uhladených Ficov, Kaliňákov, Borcov, Lajčákov, a potom je tu ešte jeden Kolesík, za ktorého sa občas hanbia aj jeho vlastní.
Lenže Štefan Harabin, posledný dedič HZDS vybavený mocou, je stále šéfom Najvyššieho súdu, ktorý si zacementoval svojimi ľuďmi tak, že patologické pomery v justícii možno prežijú aj jeho odchod z funkcie v roku 2014. Čo je nemenej dramatické, Harabinov duch vládne aj na Ústavnom súde, teda v inštitúcii, ktorá by mala právne myslenie krajiny kultivovať, a nie ho „tupiť“. Za všetko hovoria už len tieto reakcie (tu a tu) Ivetty Macejkovej na editorial Štefana Hríba, môj predošlý blog či na naše otázky k poslednej kauze Juraja Horvátha. Novinár ani nemá chuť polemizovať, keďže už z dikcie textu a argumentačnej úrovne predsedníčky Ústavného súdu je zjavné, že táto pani sedí na úplne nesprávnej stoličke.
Takže len stručne: Nie, pani Macejková, nijako vás neurážam, ak píšem, že na tento kľúčový verejný post nemáte vzdelanie ani osobnostný formát a ani vás nechcem uraziť, ak naznačujem dôvody, pre ktoré ste sa dostali tak vysoko. Zastávať takýto úrad nie je ničím právom, ono je pre právnika najvyšším možným privilégiom – ak sú však odborné a morálne danosti držiteľa tohto úradu v priamom rozpore s étosom úradu, ktorý zastáva, musí byť tento deficit verejnou témou.
Ak už sme pri urážaní, je to dokonca presne naopak. Nie my urážame vás, ale vy urážate túto krajinu tým, že ste tento úrad prijali a tým, ako sa na ňom v rozhodujúcich chvíľach správate. Nie my, ale vy ohrozujete právny štát. Nie my, ale vy ste z Ústavného súdu spravili Protiústavný súd.
Tento týždeň sme v článku o pomeroch na súde napísali (celý text vyšiel v tlačenom vydaní), aký znepokojivý obrat nastal pri najdôležitejšom rozhodnutí ÚS v tomto roku. Pôvodne malo v tajnom hlasovaní sedem ústavných sudcov (podľa našich informácií Orosz, Mészáros, Luby, Gajdošíková, Kohut, Tkáčik a Juraj Horváth) prehlasovať šesticu ostatných sudcov na čele s Macejkovou a v mene Ústavného súdu rozhodnúť, že prezident Ivan Gašparovič môže zvoleného generálneho prokurátora odmietnuť vymenovať iba za jasných zákonných podmienok. Ich rozsudok by bol prehrou Gašparoviča, ktorý by tak musel v stanovenej lehote vymenovať Čentéša – inak by musel ignorovať verdikt ÚS.
Lenže Juraj Horváth, pôvodne nominant SMK, krátko pred hlasovaním zmenil svoj názor a priklonil sa na druhú stranu. Svojím obratom napokon rozhodol, že zvíťazil „právny“ názor skupiny okolo Macejkovej a Harabinovho priateľa Ľalíka, ktorý zastáva post podpredsedu ÚS. Zlomený Horváth v prostredí súdu vysvetľoval náhlu zmenu názoru tým, že mu volal Gašparovič a bol na koberčeku u šéfky súdu Macejkovej. Pritom len ťažko veriť, že Macejková s ním viedla nuansovitú a zasvätenú ústavnoprávnu dišputu o právomociach prezidenta, ktorá by Horvátha odborne presvedčila pridať sa na druhú stranu. Napokon, Juraj Horváth svojimi odpoveďami podozrenia skôr posilnil než oslabil: „Nehovorím, že popieram alebo nepopieram, ale nevyjadrujem sa k tejto veci.“
Ak sa uvedené mimoriadne vážne podozrenia potvrdia (v .týždni o dôveryhodnosti informácií zo zákulisia ÚS nepochybujeme), bude to najväčší škandál Ústavného súdu od jeho vzniku. A práve cezeň sa raz bude definovať éra Ivetty Macejkovej, ktorá už viackrát dala najavo, že spolu so šéfom Najvyššieho súdu neslúži právu – to je pre nich iba zhlukom mocensky ohýbateľných paragrafov - ale niečomu a (niekomu) inému.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.