Ako sa vraví v športovej terminológii – je to pekné umiestnenie. Lenže čo s tým a čo z toho? Cestovný ruch sa na Slovensku za ostatných vyše dvadsať rokov dostal na zvláštnu cestu, lemovanú predovšetkým širokou ponukou zábavy, relaxu, športu, adrenalínových zážitkov. Svedectvom sú komplexy akvaparkov s prílepkami zábavných a nákupných centier, minimamutie lyžiarske strediská a okolo sústredené spektrum služieb, založených hlavne na tom, aby návštevníci čo najrýchlejšie minuli čo najviac peňazí.
Pre hostí zo západnej Európy sme sa vďaka výhodnému kurzu „slovenského“ eura stali destináciou ponúkajúcou lacné lyžovačky, ubytovanie, stravovanie, vstupenky a tiež „rozlúčky so slobodou“. V súvislosti s nimi možno Slovensko vari príhodnejšie ako destináciou nazvať „destiláciou“. Povesť krajiny, kde sa dá ľahko a lacno spiť donemoty sme získali už pred vyše pätnástimi rokmi, keď sa pod Michalskou bránou začali povaľovať prví pod obraz Jej Veličenstva opití Briti a z tatranských barov sa nocou potácali rusky hovoriaci štamgasti. Všetky tieto „dobré holuby“ sa k nám vracajú v početnejších kŕdľoch. To však nie je o turizme ani o cestovnom ruchu.
Na čo teda Lonely Planet k nám láka návštevníkov zo šíreho sveta? Na tradičné jedlá (máme pod nimi rozumieť hlbokozmrazené bryndzové pirohy či halušky?), na pivo a víno (už sme pri alkohole), ale i na miesta, kde „v dedinách zastal čas a ozýva sa tu starobylá rómska alebo slovenská tradičná hudba“. V tomto sa autori a editori Lonely Planet nemýlia i mýlia: Skutočne, v mnohých slovenských nielen obciach, ale i mestách sa zastavil čas kdesi na pomedzí rokov osemdesiatych a deväťdesiatych so silným priesakom atmosféry o najmenej desať rokov staršej. Uznajme – pre nejedného hosťa zo Západu to môže byť atraktívne. Samo osebe to nemusí byť zlá vizitka.
Pojem „starobylá rómska alebo slovenská tradičná hudba“ je neľahké dešifrovať. Ak neberieme do úvahy rôzne lokálne i celoštátne folklórne festivaly a podujatia, všakovaké „dni obcí“ a „kultúrne letá“ – kdeže takúto hudbu začujeme? V reštauráciách, hovorme o tých s prívlastkom „slovenské“, zvyčajne vyhrávajú komerčné rádiá s domácim „starobylým“ Desmodom, Nagyom, Haberom a podobnými relikviami socialistického nevkusu, prepasírovaného cez súčasné sitko prieskumov o tom, čo sa páči masovému uchu.
Samozrejme – hostia z cudziny sa nemusia obávať, že ich na Slovensku postihne osud hrdinov brakového hororu Hostel. Môže sa im stať čosi horšie. Napríklad na salaši pri Spišskom hrade (kde je vždy plno a na objednané jedlo čakáte i hodinku) vás bude mučiť zmes Senzusu a Drišľaku, pustená v režime replay. Cestami po slovenských dedinách môže turista z miestnych rozhlasov počúvať napríklad zvukové mumifikáty z archívov bývalého miestneho národného výboru alebo zas len a len estetikypustú komerciu, občas niekde preloženú preležanou Darinou Laščiakovou s Dušanom Grúňom a „trendy“ Robom Kazíkom. Rázovitú slovenskú obec pod Nízkymi Tatrami – kde ma tri dni predĺženého víkendu v kuse z obecných ampliónov mučili, s prepáčením, Elánom, do toho zneli cirkulárky, štvorkolky a nonstop celé nedeľné dopoludnie rozštelovaný motor „vétriesky“ na dvore majiteľa penziónu – nebudem radšej menovať. Starobylú rómsku, presnejšie cigánsku muziku, v samosprávnom verejnom priestore nezačujete. Skôr nájdete v bratislavských Sadoch Janka Kráľa na jeseň polkilový dubák a pri ňom pohodenú dvestoeurovku.
Nebuďme voči Slovensku, jeho ľuďom ani krajine, prehnane ironickí a kritickí. Lonely Planet má pravdu v tvrdení, že u nás možno zažiť dobrodružstvá na neprebádaných chodníkoch a spoznať veľa takého, ako inde na svete spoznať a zažiť nemožno. Len treba vedieť kde, a treba vedieť hľadať. Všakovaké „rezorty“ cestovného ruchu, postavené hlavne na myšlienkach lacnej a efektnej zábavy a konformného relaxu, takéto možnosti nenúkajú. Ak, tak výnimočne. Hľadať „osamelé“ či „neprebádané“ Slovensko je preto ľahké len na pohľad. Je to nemožné bez toho, aby ho predovšetkým ponúkali miestni podnikatelia v cestovnom ruchu, lokálne samosprávy (s internetovými stránkami často okrem povinných údajov, aktualizovanými v polovici deväťdesiatych rokoch, o absencii informácií v angličtine, francúzštine, esperante či nemčine nevraviac).
Centrálne orgány cestovného ruchu a kamenné inštitúcie v tejto sfére pôsobiace sa ťažko budú zaoberať niečím takým, ako je propagovanie našich turistických, historických, kultúrnych a iných vo svetovom kontexte pozoruhodných zaujímavostí, ktoré sú často zapadnuté na konci prašných ciest všednosti, okolo ktorej domáci chodia bez povšimnutia, bez záujmu – ako okolo samozrejmostí. Nikto totiž nevie, netuší, čo koho z ktorého kúta Európy a sveta zaujíma a zaujať môže. Čo u nás nájde a inde nie. Ak prijmeme tento názor, myšlienku, dôjdeme k záveru, že Slovensko je z pohľadu svetového cestovného ruchu skutočne neprebádanou krajinou a v dobrom slova zmysle osamelou.
Takže Lonely Planet zaradením Slovenska do centra desiatich vrcholových destinácií sveta odkryl obzory nielen potenciálnym návštevníkom Slovenska, ale hlavne tým, ktorí tu chcú v „normálnom“ cestovnom ruchu podnikať. Lokálne, na úrovni obcí, mestečiek, v ich chotároch. Tým, ktorí nepotrebujú hosťom len nalievať a čapovať a desať minút pred záverečnou ich vyhnať tahet domov mokrým vechťom socialistického stereotypu, aklimatizovaného ako pleseň na podmienky prostonárodného slovenského trhového mechanizmu s jeho „podnikateľskými“ nuansami.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.