Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Homo Gašparovič a jeho Ivetta

.martin Hanus .názory

Vladimír Mečiar sa mýlil takmer vo všetkom, čo kedy povedal. Ale minimálne dvakrát v živote bol prorokom: keď raz o Ivanovi Gašparovičovi vyhlásil, že „jeho danosti mu neumožňujú vykonávať funkciu prezidenta dôstojne“. S odstupom asi 15 rokov sa taktiež plne potvrdila jeho slávna téza, že Ústavný súd je „chorý prvok na scéne“.

To, čo v súvislosti so zvoleným šéfom generálnej prokuratúry predvádza dvojica Ivan Gašparovič, toho času prezident SR, a Ivetta Macejková, toho času predsedníčka Ústavného súdu, si nezasluhuje žiadnu právnu analýzu. 
 Azda len krátke zhrnutie, ktoré povie všetko podstatné: Prezident celých 16 mesiacov odmieta vymenovať parlamentom zvoleného generálneho prokurátora. Slimačí Ústavný súd príde napokon po 16 mesiacoch s verdiktom, ktorý nič nerozhodne, len umožní prezidentovi vytrvať v protiústavnom konaní. Prezident nato sebavedome vyhlási – a to dokonca v rozpore aj s jemu milým verdiktom ÚS – že bude čakať, kým ÚS rozhodne o Čentéšovom podnete. A ešte k tomu cez hovorcu Trubača roztrúbi, že za zdržanie si môže sám Čentéš (ktorý pritom vo svojom podaní namieta proti Gašparovičovej nečinnosti!!!). Macejkovej súd je však spoluautorom aj tejto časti frašky. Čentéšov podnet má totiž na stole od novembra minulého roku. Začiatkom marca tohto roku sama Macejková uviedla, že ústavní sudcovia o ňom rozhodnú „v najbližších dňoch“. Veru tak, odvtedy uplynulo 238 dní a ten „najbližší deň“ sa nezadržateľne blíži...
 Povedzme si to na rovinu: je úplnou márnosťou pokúšať sa o odborné analýzy, keďže tu ide o sprostý únos právneho štátu. Celý tento proces nijako nesúvisí s právom – súvisí len s hanebnými motívmi zúčastnených. Čo si však počať v krajine, v ktorej právo a ústavnosť pošliapavajú prezident spolu s Ústavným súdom?
Jedno sa predsa len dá: o týchto hanebných motívoch otvorene špekulovať. 
 Prečo stavil Ivan Gašparovič do nevymenovania Čentéša aj posledné zvyšky svojho beztak mizivého kreditu? On sám je predsa skôr nekonfliktný človek, typ žoviálneho hokejistu, ktorý je rád zadobre s každým. Skrátka „homo Gašparovič“, ako ho raz dojímavo označil majster vyberaných slov Drahoslav Machala. Pri Mečiarovi bol tou lepšou tvárou HZDS, podľa dobových svedectiev nesúhlasil s vylúčením poslanca Gauliedera ani s únosom Michala Kováča ml., ale vždy sa napokon zbabelo podriadil vonkajšiemu tlaku. A tak je to zrejme aj teraz: ako právnik vie, že koná bezprávie, ale vzhľadom na svoju minulosť nemôže inak. 
Skutočné motívy možno najlepšie odkrýva skúsenosť Ivety Radičovej, o ktorej expremiérka nechce hovoriť verejne. Niekedy pred voľbou generálneho prokurátora ju navštívil horúci kandidát Dobroslav Trnka a ako vtedy preniklo zo zdrojov Úradu vlády, priebeh ich rozhovoru bol natoľko šokujúci, že Radičová Trnku v podstate vyhodila. Tandem Trnka a Kočner so svojím tlakom u Radičovej neuspel. U Gašparoviča však asi áno a odvtedy je Gašparovič na diaľku ovládaným robotom Dobroša Trnku. Alebo to interpretujeme zle, pán prezident?
  Čo má s týmto pozadím Ivetta Macejková? Otázku si treba položiť inak: Prečo sa stala Ivetta Macejková predsedníčkou Ústavného súdu? Do jej vymenovania o nej nebolo známe prakticky nič, len to, že bola blízka HZDS. Odkedy sa stala predsedníčkou ÚS, je o nej známe len to, že sa ňou nemala nikdy stať. (Stačí si prečítať nedôstojný list, ktorý začiatkom marca napísala exministerke spravodlivosti Lucii Žitňanskej, či naposledy absurdné vyhlásenie ku kolegovi Oroszovi.) Kľúčom k jej závratnej kariére bol však on, prezident Ivan Gašparovič, ktorý z nej v roku 2007 spravil štvrtého najvyššieho ústavného činiteľa v štáte. Je pravdepodobné, že to mohlo súvisieť aj s ich nadštandardným vzťahom z obdobia, keď bol Gašparovič jej učiteľom na právnickej fakulte. Ani by to nestálo za reč, keby to dnes priamo neovplyvňovalo charakter tohto štátu.  
 Sú ľudia, ktorí povolaním do najvyšších funkcií prekročia svoj tieň, osvoja si étos verejnej služby a zbavia sa starých závislostí – síce nie dokonalým, ale úctyhodným príkladom je prvý slovenský prezident Michal Kováč. Ivan Gašparovič a Ivetta Macejková sí píšu iný príbeh – o dvoch obyčajných právnikoch, ktorí páchajú na krajine neobyčajne veľa škôd. 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite