Nezvyknem verejne reagovať na kritiku svojich kolegov, našich pravidelných spolupracovníkov či stĺpčekárov. Som totiž presvedčený, že tieto veci by sa mali riešiť doma, vnútri redakcie. V prípade posledného stĺpčeka Michala Kaščáka však urobím výnimku. Okrem iného v ňom totiž napísal: „A potom, v pondelok si v našom časopise nájdete ódu na KHL, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Extra Plus, zabudnite na analýzy, na prácu s mládežou, spásou športu je kúpiť si miesto v ruskej lige a ruskí agenti, ktorí si na našom národnom štadióne fotia transparenty, či sú dosť korektné, a tak vychovávajú našich fanúšikov. Už len dres Petra Šťastného chýba, aby sme zabudli úplne na všetko, na aktuálny škandalózny predaj hotela, ten nás netankuje, ani eštebácka minulosť a podobná súčasnosť hlavného strojcu tohto kúpeného úspechu, nič to, veď chlapci hrajú tak pekne, že netreba myslieť na nepríjemnosti.“
.eštebák a mecenáš Široký
Keď som sa zhruba pred mesiacom rozhodol, že idem napísať o Slovane a jeho pôsobení v KHL, bol som si vedomý, že to môže vyvolať kontroverzné reakcie. Slovan je totiž pre mnohých ľudí už celé desaťročia červeným súknom, takže akákoľvek pozitívna zmienka o tomto klube može naštvať aj časť čitateľov .týždňa. Tým viac, že spolumajiteľom Slovana je bývalý eštebák a údajný mecenáš Smeru Juraj Široký. Nehovoriac o tom, že na nový štadión aj hotel v jeho bezprostrednej blízkosti sme sa mu poskladali všetci. Napriek tomu som sa pokúsil odosobniť a napísať o Slovane bez predsudkov: to, čo sa momentálne okolo tohto klubu deje, je totiž zaujímavý fenomén, ktorý si zaslúži pozornosť. A to vôbec nie som zarytý slovanista, na hokeji som nebol možno desať rokov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.