Po prvé, KDH je už iba Potemkinova strana. Nevie vládnuť, nevie byť opozíciou. Nevie byť tým, čím bola, ani si nájsť novú zmysluplnú úlohu. KDH nevie priniesť do politiky zaujímavých politikov, nevie otvárať témy, nevie brániť kresťanov. Politici KDH nerozumejú dobe, v ktorej žijú, nečítajú, a ani nepíšu. Aspoň to nie je vidieť. Existuje jedna výnimka, ale tá už je v strane na vonkajšej orbite.
KDH je na tom tak, ako komunistická strana po roku 1968. Stratila kontakt s intelektuálmi, aj idealistami, a slúži už iba svojim funkcionárom, svojej byrokracii.
KDH je strana, ktorá by mala slovenských kresťanov, obrazne povedané, vyviesť z Egypta, straníkom sa však v Egypte zapáčilo.
To všetko je však veľmi nedôstojný stav. Nehodný voličov, ktorých mala táto strana zastupovať.
KDH bolo stranou, ktorú založili slovenskí disidenti. Ťažili z Tajnej cirkvi a zastupovali ľudí, ktorí boli najdôležitejšou a najsilnejšou antikomunistickou silou v spoločnosti. Verili v slobodu v čase, keď iní neverili v nič, iba v prežívanie a status quo.
Dnes je všetko akosi naopak a kresťanov, ktorí kedysi prinášali za slobodu obete, majú zastupovať straníci, ktorí obete prinášať nevedia. Pretože im neveria a veria iba v seba a svoje politické prežitie.
Ján Čarnogurský však založil iné KDH. A inak ho aj sám viedol. A najmä, v porovnaní s Hrušovským aj Figeľom bol podstatne úspešnejší.
Aj najhorší Čarnogurského volebný výsledok bol lepší, ako to, čo neskôr dosiahli Hrušovský alebo Figeľ. Čarnogurský získal najhorší výsledok v roku 1992 (8,89 percenta), Figeľov najlepší výsledok je 8,82 percenta (2012), Hrušovského 8,31 percenta (2006).
O Čarnogurského dvojcifernom výsledku z roku 1994 alebo 1990 sa už hnutiu môže iba snívať.
Podčiarknutím toho, ako ďaleko sa KDH vzdialilo od svojho zakladateľa je to, že dodnes ho nepodporil ani jeden (sic!) politik KDH.
A to znamená, že Čarnogurského kampaň len naberie na význame, ak KDH podporí Pavla Hrušovského alebo nejakého iného kandidáta.
Prvý zmysel Čarnogurského kampane bude ukázať, že slovenský konzervativizmus má vyzerať inak. Nemá sa báť niektorých tém, nemá sa báť ísť proti trendom, a to aj preto, že rozumie svetu okolo.
Čarnogurský bol prvý disident, ktorý ešte pred rokom 1989 hovoril o potrebe založenia politickej strany. Podobný cit pre potrebu strany ukázal na pravici v strednej Európe už iba Viktor Orbán a Václav Klaus.
Čarnogurský bol prvý politik, ktorý hovoril o slovenskej štátnosti, ako o cieli nášho vývoja po roku 1989. Táto štátnosť mala byť pritom pevne zakotvená v EÚ.
Mimochodom, EÚ.
Bol to Ján Čarnogurský, kto sa ako prvý dostal do sporu s europolitikou, konkrétne s Európskou ľudovou stranou, ktorá zastrešuje kresťansko-demokratické a pravicové strany v Európe. Keď sa pripravoval prvý návrh Charty ľudských práv, ktorá mala byť neskôr súčasťou Európskej ústavy, bývalý disident Čarnogurský otvoril tému nadradenosti prirodzeného práva nad pozitívnym právom a nepochodil. Vysmiali ho. Dnes vieme, z čoho sa smiali..
Keď mnohí z nás zdôrazňovali, aký význam má pre nás členstvo v NATO a niektorí si mysleli, že ide dokonca o väčší význam, ako členstvo v neskoršej EÚ, Čarnogurský tvrdil opak. A dnes je jasné, že mal pravdu. EÚ determinuje našu budúcnosť ďaleko viac, ako zmluva s Američanmi. A to napriek tomu, že si dodnes myslím, že jeho názor, aby Slovensko nebolo členom Aliancie, bol geopoliticky nesprávny.
Čarnogurského geopolitické myslenie ďaleko prevyšovalo všetkých slovenských ministrov zahraničia, ktorých sme kedy mali. Napríklad aj tým, ako opakovane tvrdil, že najdôležitejšia je pre nás hranica s Maďarskom. V čase, keď sa liberálne elity začali „opíjať“ členstvom v EÚ ako riešením slovensko-maďarského problému, tento bývalý slovenský premiér tvrdil, že EÚ to najdôležitejšie nezmení. Viktor Orbán potvrdil, že mal pravdu.
Bol prvým, kto ešte pred Septembrom 2001 hovoril o radikalizácii islamu vo svete, aj o zrážke sekularizmu a islamu na európskej pevnine, dlho pred vraždou Theo van Gogha. Bol prvý z východoeurópskych pravičiarov, kto začal upozorňovať na chybnú americkú zahraničnú politiku a odmietol podporiť bombardovanie Juhoslávie aj inváziu do Iraku.
Nuž a samozrejme, potom je tu Rusko, téma, o ktorej sa popísalo množstvo balastu. Obraz a realita Čarnogurského rusofilstva sú dve odlišné veci. Čarnogurský je asi taký „ruský agent“, ako bol organizátor rozkrádania družstiev alebo likvidátor ťažkého strojárstva v Dubnici.
Nie je liberálnym rusofilom, ktorý spolu s Adamom Michnikom opakuje, že byť rusofilom znamená kritizovať Kremel. Nie je rusofilom, ktorý o Rusku číta po anglicky. Rusko ho nezaujíma tak, ako by malo zaujímať ruských voličov, neutápa sa v ruskej duši. Vidí ho totiž pragmaticky a – čuduj sa svete – pohľadom Európana.
Jeho téza je jednoduchá. Hlavným rivalom Západu bude v novom storočí Čína. Západ bude vojensky aj ekonomicky slabší ako dnes, preto bude potrebovať spojencov. Hlavným spojencom (kvôli geopolitike, rope aj náboženstvu) má byť preto Rusko. Keďže spojenci sa nezískavajú tak, že im diktujete ich vnútorné pravidlá, Čarnogurský to nerobí. Bodka.
Mnohí si môžu myslieť, že sa v tomto mýli. Jedno mu však uprieť nemožno. Na rozdiel od iných nebojuje staré vojny. Studená vojna sa skončila, komunisti dnes vládnu v Pekingu a nie v Moskve.
Prečo má teda Čarnogurský kandidovať na prezidenta?
Pretože to bol vodca slovenského politického disentu pred rokom 1989. Prečítajte si jeho politické eseje spred roku 1989, nikto nemyslel tak politicky a európsky ako on. Bol jedným z dvoch ľudí, ktorí stoja za viacgeneračným manifestom slovenského konzervativizmu, ktorým bola Sviečková demonštrácia z roku 1988, ktorá volala po symbióze náboženskej a občianskej slobody.
Pretože to bol po Novembri 1989 najúspešnejší slovenský konzervatívny politik. Bol premiérom aj vodcom opozície. Dokázal vybudovať stranu, ktorá síce mala reálnu podporu iba okolo 10 percent, jej dedičstvo je však väčšie, ako dedičstvo vtedy silnejšieho HZDS alebo porovnateľne silnej SDĽ.
Pretože slovenský konzervativizmus je v žalostnom stave. Euro-KDH je stranou, ktorej zmyslom je uživiť pár straníkov kým nedosiahnu dôchodkový vek, zvyšok pravice je príliš liberálny. Ak má mať slovenský konzervativizmus zmysel, musí byť treťou silou. Nebyť ani liberálny, ani socialistický.
A napokon, pretože Čarnogurský je štátnik. Neznamená to, že s ním musí človek vo všetkom súhlasiť. Znamená to niečo viac. A síce, že s ním môže polemizovať, pretože to, čo si Čarnogurský myslí, má premyslené, dokáže ponúknuť historickú paralelu aj provokatívnu hypotézu. A bude jediným kandidátom na úrad prezidenta, ktorý dlhodobo premýšľa o zahraničnej politike.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.