Dvestoročná borovica bola súčasťou lesa so sedemdesiatimi tisíckami stromov. Lesom sa vlani prehnali vlny cunami, po ktorých ostal stáť jediný strom, spomínaná borovica. Lenže slaná voda jej poškodila korene, strom je na pokraji smrti, môže sa zrútiť. Japonskí odborníci, miestna samospráva, vláda, japonská verejnosť, sa rozhodli, že borovicu zachránia, že bude stáť – nech to stojí, čo to stojí. Stáť to bude 1,5 milióna eur.
V kontexte zachovania jediného stromu je to pre nás nepredstaviteľná čiastka, tak ako je pre nás nepredstaviteľné, že potrebného poldruha milióna eur na jediný, navyše odumierajúci strom pochádza výhradne zo zbierok a darov od Japoncov. Viem si predstaviť, ako by tú borovicu u nás spílili: raz-dva-tri. Veď čo už s nejakým odumierajúcim, vysychajúcim stromom, načo by bol komu dobrý?
V roku 2004, pred ôsmimi rokmi, sa Vysokými aj Nízkymi Tatrami prehnala veterná smršť a definitívne pretrhla pásku drancovania slovenských lesov, odobreného neskorším „bojom proti lykožrútovi“. Keď sa lykožrút stratil z dohľadu, prišli na rad argumenty iných „kalamít“: snehovej, vrcholcovej..., najnovšie akejsi hubovej. Nastala slovenská zlatá éra pílenia, rúbania, ťaženia, čiastočne aj spracovávania, ale hlavne obchodovania s drevom. Napokon – v .týždni sme o tom neraz písali, aj v najnovšom vydaní o zásahoch v bezzásahovej zóne vo Furkotskej doline a okolo Štrbského plesa píše kolega Andrej Bán. Ústia nielen tatranských, ale i fatranských, karpatských, kysuckých, gemerských, horehronských a ktohovie ešte akých dolín stali sa skládkami vyťaženého dreva aj z národných parkov a chránených oblastí. Masívne, nepredstaviteľne sa rúbe v lesoch štátnych, súkromných, cirkevných, i v lesoch majetkovo nevysporiadaných. Výnimkou nie sú krádeže dreva zo skladov ani ostentatívne nelegálne výruby. No a čo.
Už roky denne vidím stovky kamiónov, zvláčajúcich drevo do takmer nepretržite, na tri zmeny fungujúcej drevospracujúcej fabriky. Vyrábajú z neho hlavne šalovacie dosky. Státisíce kubíkov dreva za tie roky. Ďalšie desaťtisíce kubíkov v menších i najmenších pílach, kde sa len človek obzrie. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí za pár rokov na dreve, hlavne na obchodovaní s ním, veľmi dobre zarobili. Poznám sa s pilčíkmi a s prepravcami dreva, ktorí s mesačným platom pod 1 500 eur nejdú. Nezávidím im, pretože pracujú skutočne od svitu do mrku, majú ťažkú a nebezpečnú prácu. Slušne zaplatenú preto, lebo drevo vynáša. Poznám aj ľudí, ktorí sadia stromčeky a starajú sa, aby sa v lese uchytili, vyrástli. Zďaleka nie sú zaplatení tak, ako tí, ktorí stromy ťažia.
Zatiaľ čo v Japonsku zachraňujú odumierajúcu borovicu, aby sa stala symbolom nádeje, na Slovensku sa rúbe s nevídaným elánom. Rúbať sa neprestane, dokým nezostane kmeň na kmeni. V pralesoch našich zákonov sú už dávno vyrúbané zvážnice, ktorými legislatívne bezpečne a beztrestne dokáže slovenský „podnikavý drevorubač“ prejsť s motorovou pílou i harvestorom, obchodník s plnými, účelovo preťaženými kamiónmi. Slovenské hory a lesy sa stali symbolom beznádejnosti, roky sa ťahajúcej naprieč naším politickým, spoločenským, legislatívnym a napokon i morálnym priestorom. Pniaky sú toho symbolmi.
Žartom sa u nás vraví, že Japoncov nedobehneme, ani keby utekali oproti nám. Už o tom netreba pochybovať. Ak ide o prírodu, o vzťah k nej, prameniaci z mentality, z kultúrnych, náboženských aj filozofických tradícií, ktoré sa napokon odrážajú aj v japonskej politike a uvažovaní nad súvislosťami – my, stojaca Slovač, ich nikdy nedobehneme. Ale načo by sme sa o to čo i len pokúšali: veď Japoncom ide iba o strom(y) a nám len o drevo.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.