Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo oslavujem prvého septembra

.jaroslav Daniška .názory

Slovenská štátnosť to nemá jednoduché. Vznik štátu a prijatie základného zákona štátu sa spája s Vladimírom Mečiarom. A predsa je čo oslavovať.

Slovenská štátnosť to nemá jednoduché. Vznik štátu v roku 1993 sa spája s Vladimírom Mečiarom, ktorý mal na budúcnosť štátu - ešte pár mesiacov predtým vo volebnej kampani - šesť rôznych názorov.

HZDS nedokázalo v ďalších rokoch štát budovať, skôr sa zdalo, že ho chcú vlastniť. A sprivatizovať.

Vladimír Mečiar nedokázal novému štátu vložiť žiadnu zakladateľskú ideu, nedokázal vybudovať žiaden zakladateľský mýtus, žiaden panteón, pomenovať žiaden hlbší zmysel a étos. Mečiar bol plochý človek, ktorý nemal zmysel pre dejiny, ani dobu. Preto, a tiež pre zločiny, ktoré sa s jeho vládou spájajú, nebude jeho meno nikdy v budúcnosti patriť k uctievaným, ani dejinami rešpektovaným menám. Mečiar nedokázal byť ani zlomkom toho, čím boli pre Čechov Havel s Klausom.

Slovenská štátnosť však znamená viac, ako znamenajú tí, ktorí boli v roku 1993 pri moci. Dnešné Slovensko je príkladom, že neplatí Masarykova veta, že štát sa udržuje tými prostriedkami, akými bol založený.

Slovenský štát síce založil Mečiar, ale budovali ho Čarnogurský a Dzurinda, Mikloš a Mikloško ale aj Fico a Langoš a Bugár s prezidentom Kováčom. Budovanie slovenského štátu nesúviselo s prijatím slovenskej ústavy a ani nenasledovalo po vyhlásení samostatnej republiky. Muselo počkať na rok 1998. A to, čo sa v nasledujúcich rokoch podarilo, bol malý zázrak.

Slovensko je dnes opäť najbohatším a najúspešnejším štátom vrámci bývalého Uhorska. A ako upozornil Dušan Škvarna v aktuálnom čísle časopisu Impulz, kopíruje to uhorské dejiny. To, že je dnes Slovensko bohatšie a vyspelejšie, ako Maďarsko nie je náhoda, ani paradox. Je to dielo mnohých, ale nemožno si ho predstaviť bez Dzurindu a Mikloša.

Slovensko má vďaka Mikloškovi a Langošovi svoju historickú politiku, ktorá je založená na odsúdení obdobia neslobody v rokoch 1939-1989 a ospravedlnení sa slovenským Židom, Nemcom a porozumení s Čechmi. A tiež podanej ruke voči Budapešti.   

Mimochodom, Maďari. Pre integráciu slovenských Maďarov do nového štátu neurobil nikto viac, ako Béla Bugár. Hovoril po maďarsky, ale myslel po slovensky. Hájil záujmy svojej komunity, ale rešpektoval hranicu krajiny, kde sa narodil. Aj jeho dielo by však nebolo zavŕšené, keby sa nenašiel niekto, kto zastavil Viktora Orbána na Dunaji a nedovolil rozklad nášho politického národa integráciou našich Maďarov do politického spoločenstva susedného štátu. Nech to znie akokoľvek paradoxne, toto je spoločný úspech Bélu Bugára a Roberta Fica.

A samozrejme, je tu aj právo a spravodlivosť. Od reštitúcii, cez medzinárodné zmluvy so spriatelenými európskymi štátmi a Svätou stolicou, s Američanmi a krajinami Aliancie,  po nakreslenie a vynucovanie čiary medzi domácou politikou a mafiou. Nebyť Čarnogurského, Palka a Lipšica, nebyť odvážnych advokátov od obhajovania disidentov po obhajovanie Hedvigy Malinovej, nebyť výhrady vo svedomí pre slovenských lekárov a stoviek úspešných príkladov privatizácie, dnešné Slovensko by nebolo tým čím je.

To všetko nie je v slovenskej ústave, a predsa to svojim spôsobom vytvára ústavu nášho štátu. Ústavu v britskom zmysle slova, rámec, v ktorom sa odohráva náš verejný život.

Prirodzene, Slovensko nie je rajská záhrada. Až príliš veľkú moc tu po roku 1998 majú ľudia ako Lexa, Palacka, Široký a mnohí ďalší. Títo ľudia nie sú ministri, ani sudcovia, sú však mocní vďaka svojmu vplyvu na politikov, sudcov a prokurátorov. Práve v tom leží ďalšia úloha v budovaní nášho štátu. Slovensko potrebuje odvážnych a spravodlivých sudcov, ústavnými počínajúc, a ich mená, ako aj mená odvážnych prokurátorov či policajných vyšetrovateľov sa raz budú pamätať.

Vráťme sa však späť k našej štátnosti a ústavnosti.

Obidve tieto veci sú hodné úcty, o to viac, že žijeme v slobodnom a demokratickom štáte. Zdá sa však, že nám chýba deň, kedy by sme mohli našu štátnosť a ústavnosť oslavovať.

Náš príbeh nie je príbehom americkým a náš text ústavy nie je pre nás tým, čím je Deklarácia nezávislosti pre Američanov. Prvého septembra ani sedemnásteho júla, to teda nebude.

Napriek tomu dnes, prvého septembra, cítim hrdosť. Nie na dielo právnikov spred 20 rokov, ale na dielo tých, vďaka ktorým je slovenský štát hodnota.


Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite