Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spomienky na smrť nesmrteľných

.martin Droppa .názory

Popoludní začalo pršať, zotmelo sa skôr než padol súmrak.


Všetci sa odmlčali, len v rádiu hovorili o zmysle akéhosi daňového nezmyslu. Už nenútia kone pri rieke aby pili – už analyzujú, ako ich smädom donútiť k vyššej výkonnosti. Vypol som ich.
Vypol som ich zapaľujúc si predposlednú marsku. Takmer poslepiačky som siahol medzi cédéčka, jedno som náhodne vybral a striebristý disk vložil do technicsu. Výbuch energie naplnil priestor. Fireball. Deep Purple. Posledná marska dohorela pri káve, Demon’s Eye. Oko sa zavrelo, ponad krajinu sa prevalila noc.
Ráno som išiel na benzínku po marsky (aby som mohol opäť písať), a tam z rádia doznievalo, že zomrel Jon Lord. Asi tri vety. „Hm,“ vravím si, „včera ste mi vyspevovali I’m Alone, a dnes toto.“ Potom som začal viac spomínať než premýšľať. Napríklad na deň, keď zastrelili Johna Lennona. Chodil som na gymnázium a v triede sme pozapaľovali sviečky, na kabát som si prišpendlil čiernu stužku. Kadekomu sa to nepáčilo, ale boli sme viacerí. Malomestskí rebeli, nekonformní aj tvrdohlaví, vlastný názor, presvedčenie o pravde v slobode. Komuže z nás to ostalo dodnes?
Chvíľu som premýšľal aj nad tým, prečo som večer náhle, bez cieleného výberu, siahol po albume Fireball. Na nič som neprišiel, tak ako kedysi, keď mi raz neskoro popoludní praskla v rukách stará zelená fľaška, dno spadlo na dlažbu a rozbilo sa. Večer v bare mi kamarát Bobeš, naznačujúc prstami po barovom pulte hru na klávesy, povedal, že včera zomrel Rick Wright a Pink Floyd už nikdy nebude hrať pokope. Na nič som neprišiel dodnes, len na to, že „to“ funguje – ale neviem ako. Príkladov na „to“ môžem uviesť niekoľko, ale načo. Tajomstvá „toho“ nech ostanú tajomstvami, „to“ nech ostane tam kde je, a nech príde len vtedy, keď prísť musí.
Chvíľu som uvažoval aj nad tým, že prichádzam z generácie, ktorá zažila nezmazateľné ovplyvnenie hudobnou kultúrou rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych minulého storočia, dodnes sa valiacou cez nás ako ten svižne zbesilý Fireball. Deep Purple, Led Zeppelin, Black Sabbath, The Beatles, Nazareth, Uriah Heep aj Kiss a AC/DC, Smokie, Slade i Jethro Tull a Geneis, The Doors, Lynyrd Skynyrd aj Velvet Underground, Queen a The Rolling Stones, Katapult, Prúdy i Vladimír Mišík a C&K Vocal a spol. – tá pestrá spoločnosť nás ovplyvnila. Tušíme čím, nevieme ako. A dnes aby sme sa pripravovali na zmierenie s tým, že jej predstavitelia nás budú postupne opúšťať. Čo nám, okrem hudby, po nich ostane? Spomienky na vlastné dlhé vlasy, riflové bundy, jednofarebné pastelové košele so špicatými goliermi, na hrebene trčiace zo zadných vreciek nohavíc. Na strelnice a kolotoče s cukrovou vatou, na skutočnú čapovanú kofolu a prvé vína, prvé pivá, cigaretu detvu. K tomu ste nám, milí naši Páni Hudobníci, vyhrávali do tanca života.
My Sweet Lord – oni už pomaly odchádzajú, my ešte ostávame. Ostáva po nich dym nad vodou, oheň na oblohe. Večer sa stretneme s Bobešom v bare, odstavíme tie pobláznené rádiá a telky, vypijeme pivá, zdymíme tabaky, na pár hodín utečieme s nesmrteľnosťou smrteľných. Ohnivá guľa Made In Rock sa predsa stále valí. Tak to má byť i bude – to si môžete zapísať do notových osnov večnosti, za uši nekonečna, vy starí, poctiví rockeri, vy – naša mladosť v spomienkach na šedivejúcu budúcnosť.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite