Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šľachtenie poľnej trávy

.martin Droppa .názory

V ostatných dvoch týždňoch som prečítal niekoľko zaujímavých kníh o histórii viacerých slovenských obcí i miest. Čítanie som zavŕšil peknou reportážou kolegov Stratené Slovensko (.týždeň č. 27 / 2012). Teraz sa pokúsim o reflexiu užitočných prechádzok písaným slovom, sústredenými na dávnejšiu slovenskú históriu, v zrkadle súčasnosti.

Tie skutočne pekné knižky o histórii niektorých liptovských, spišských či gemerských obcí a miest sú predovšetkým veľmi pozorne a poctivo spracovanými dielami z pier, písacích strojov, počítačov zväčša lokálnych neprofesionálnych historikov, kronikárov. Obsahové i faktografické ťažisko často výpravných publikácií  je v podrobnom zaznamenaní histórie konkrétnej obce hlavne v XVIII. a XIX. storočí, pribrzdieva v tridsiatych rokoch XX. storočia a zvyčajne sa končí oslobodením a prvou polovicou roku 1945. Odvtedy akoby história neexistovala – a to, prosím pekne, prešlo takmer sedemdesiat rokov!
O lokálnej histórii, dokumentoch, udalostiach i predstaviteľoch znárodňovania, združstevňovania, kolektivizácie, o socialistickej výstavbe i miestnych neprávostiach a podobne, sa v knižkách nepíše takmer nič. O udalostiach od roku 1990 vôbec nič. Súčasnosť býva zvyčajne skresaná do niekoľkých strán o folklórnych súboroch a skupinách v obci, o „ľudovohudobných telesách“ či nejakej špecialite (zvyčajne kulinárskej). Nie o tom som však chcel.

Zdá sa mi, že okrem „dobou overených“ a súčasne „ďalej neoveriteľných“ osobnostiach a udalostiach akoby nebolo o čom písať. Hlavne v druhej polovici XIX. a začiatkom XX. storočia v slovenských dedinkách a mestečkách pôsobili desiatky ľudí vzdelaných, osvietených v mnohých oblastiach vedy, spoločenského i kultúrneho, náboženského aj politického života. Obce a mestá sa nimi dodnes právom hrdia. Nespočetné pamätné tabule, občas pamätník či expozícia pamätnej izby sú toho znakmi. A potom cintoríny, kam sa slávni „všichni dobří rodáci“ napokon vrátili. Zvyčajne nič viac, len akési oháňanie sa „duchom, tradíciou, koreňmi, odkazmi, významom, posolstvami...“.

Samozrejme, hlavne doba na prelome predminulého a minulého storočia bola pre šírenie vzdelanosti, osvety, kultúry, spolkovej činnosti, vedy i ušľachtilých náboženských myšlienok mimoriadne prajná. Preto je akosi samozrejmé, že miestny učiteľ, farár, richtár, lekár, politik, ktorý to dotiahol až do Uhorského snemu, spisovateľ, básnik, dramatik... majú v rodnej dedinke či pôsobisku pamätnú tabuľu, sú zo všetkých strán svojich profesionálnych životov zmapovaní, zapísaní v análoch. Tak to má byť a je to tak dobre. Ale čo ďalej?

Bol som v Hybiach, a tam, v Dome Dobroslava Chrobáka, zbadal som na dlážke položený, o stenu opretý, v širokom ráme z orechového dreva za sklom zasadený dôstojný portrét Jána Ružiaka. Dagerotyp rodáka, ktorý sa stal poslancom Uhorského snemu. Jeho kolega, Hyben Bartolomej Lány, stal sa v roku 1905 uhorským ministrom spravodlivosti i kráľovským tajným radcom. Pohľad na Ružiakovu podobizeň, čítanie hybských pamätných tabúľ, spomienky na desiatky ďalších, ktoré som po Slovensku videl, čítanie spomínaných kníh i reportáže a napokon dlhá prechádzka v tôni lesa sa v podvečernom finále skoncentrovali do otázky: Kohože pamätné tabule dnešných súčasníkov s hrdosťou a dychovou hudbou budú o takých päťdesiat, sto rokov odhaľovať na priečeliach budov v našich obciach a mestách, odkiaľ pochádzali, kde pôsobili?

Je mi to ľúto, ale neprišiel som na jediné meno súčasného slovenského politika, političky, učiteľa, učiteľky, niekoho zo stavu lekárskeho, advokátskeho, právnického, z radov architektov, staviteľov, tobôž nie na mecenáša z podnikateľskej alebo bankovej sféry a podobne, kto by si – podľa svojich dnešných činov alebo diela – takú poctu zaslúžil. V prípade politikov iba ak na podnet nejakej lokálnej organizácie budúceho reliktu dnešnej politickej strany.

Vravieva sa „svetská sláva – poľná tráva“. Sledujúc súčasné politické a spoločenské „turbodianie“, zdá sa mi, že hlavne naša politická scéna nie je ničím iným, len vyše dvadsať rokov trvajúcim svedomitým samošľachtením poľnej trávy. So skutočne „obdivuhodnými“, „cennými“ a „vyšľachtenými“ exemplármi. Nechcem nikoho navádzať, aby si pod pojmom „poľná tráva“ predstavoval pýr a burinu, ale povedzte – ktože z generácie dnešných verejne známych a ne-činných osôb bude raz hoden vytesania svojho mena do kameňa? (Nemyslím náhrobného.)

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite