Predovšetkým, milí Rómovia (ktorých sa to týka, vy najlepšie viete), začnite sa správať štandardne slušne. Začnite maličkosťami. Nebuďte (hlavne na verejnosti a pred televíznymi kamerami) hluční, nekričte, neprejavujte svoje emócie naplno – aj keď vám za chrbtom bagrami búrajú domy a pred vami stojí kordón policajných ozbrojencov s brechajúcimi psami. Ani keď vám pri požiari zhorí niekto z rodiny, v potoku sa utopí dieťatko. Prosím vás, tak ako hraničný smútok, neprejavujte ani radosť zo života, zo slnka nad hlavou a z vetra vo vlasoch vyspevovaním, vyhrávaním na rôzne hudobné nástroje. Jednoducho – neveseľte sa ani nesmúťte nadmieru. Vaša veselosť a radosť iných dráždi a vašim emóciám iní nerozumejú. Medzi inými „sa nosí“ emócie na verejnosti skrývať, nie ukazovať naplno. Výnimkou sú len prenosy masových zábavných šou, kde sa lejú slzy a hrnú esemesky, kde ako modré z neba padajú góly – body – sekundy. Dobre viete, že väčšina slovenského, európskeho i svetového národa nemá už desaťročia najmenšieho dôvodu veseliť sa. Nielen ľudia dvadsiateho, ale i dvadsiateho prvého storočia majú, ako spieva „legenda“ „zachmúrené obočia“.
Prosím vás, netlačte sa do prostriedkov verejnej hromadnej dopravy. Počkajte, kým sa tam bezhlavo nenatlačí iná mládež i stárež. Na verejnosti sa správajte slušne, zdravte sa, odzdravujte. V lete sa neosviežujte vo verejných fontánach a v zime si nezohrievajte kosti na radiátoroch v železničných čakárňach. Jednoducho – berte si príklad z iných, robte len ako oni. Neprovokujte.
Obzvlášť rómsku mládež prosím, aby nepožívala do stavu opitosti alkohol, aby nefajčila, nedajboh nefetovala, nebrala drogy. Nerozprávala oplzlo, nepľula na chodník. Pre iných mladých ľudí je to nepochopiteľné a neprijateľné správanie sa, s ktorým nemajú ani nechcú mať osobnú skúsenosť. Nežite promiskuitným sexuálnym životom, tobôž keď ešte nemáte osemnásť. Nebuďte takto iným zlými vzormi! Ako iní, aj vy, mládež rómska, pomáhajte starším a uvoľnite im miesto v preplnenom autobuse. Hudbu v slúchadlách prehrávačov počúvať môžete, ale potichu!
Toto sú však maličkosti. Predovšetkým vás chcem, drahí Rómovia, poprosiť, aby ste nekradli. Viem, je to ťažké, keď nemáte dosť peňazí na jedlo či drevo, ale uvedomte si, že drobnými krádežami (napríklad pytliactvom malej rybky v hodnote 1,49 eura, krádežou roky nikým nepovšimnutého hrdzavého pletiva alebo suchárov na kraji lesa) nekonečne zamestnávate príslušníkov polície, vyšetrovateľov, justíciu a ďalšie dôležité zložky rozsiahleho štátneho aparátu. Tí potom nemajú dosť času, kapacít a síl, aby sa venovali objasňovaniu a postihovaniu „normálnej“ trestnej a priestupkovej činnosti. Napríklad hromadnému otravovaniu vôd a ovzdušia tonami kadejakých chemikálií a splodín, nelegálnym výrubom stoviek hektárov lesov, organizovaným pytliakom s terénnymi autami a flintami s optikou na nočné videnie, najmenej státisícovým kauzám tunelovania, rozkrádania štátnych zdrojov, eurofondov a vôbec – peňazí, o objeme ktorých bežný človek nemá ani predstavu. Neokrádajte iných ľudí o pár desiatok eur a prestaňte s úžerníctvom medzi sebou, aby iní mohli pokojne a hlavne úspešne vyšetrovať miliónové kauzy a vydierania iných.
Ak chcete staré železo, ovocie, zeleninu zo záhrad, polí, nebojte sa a pýtajte si. Dobrí, pohostinní ľudia vám radi dajú, pomôžu. Sú iní ako si myslíte. Lásku a dobro k človeku majú v krvi, v génoch i vo vierovyznaní. Vy len smelo, slušne ale hrdo poproste, pýtajte si a súčasne ponúknite svoju pomoc iným ľuďom. Určite vás za prácu aj pohostia.
Naliehavo vás prosím, aby ste sa v krčmách i mimo nich nehádali, nebili a v žiadnom prípade nikoho nevraždili. Medzi inými jesto dosť ľudí, ktorí sa denne do krvi hádajú, bijú a občas vraždia. Nebuďte takí istí, pokúste sa byť vzorom iným – tak, ako iní sú vzormi medzi sebou navzájom.
Vedzte a dobre si to uvedomte, že ako vy, tak aj iní ľudia sú súčasným životom frustrovaní. Z dlhoročných frustrácií ich nevymaní ani, dajme tomu, práca v naskrz dôveryhodných zložkách mestskej policie, udeľovanie pokút za trpezlivo vyčíhané statické dopravné priestupky alebo za iné druhy priestupkov, často založených na ľudskej nepozornosti a na permanentnej neznalosti množstva stále sa meniacich zákonov a všeobecne záväzných nariadení – napríklad o fajčení na autobusovej zastávke bezprostredne vedľa dymiaceho výfuku autobusu s vysokoekologickým spaľovaním nafty. Iní ľudia musia chtiac-nechtiac akceptovať a dodržavať aj také zákony, o ktorých ani netušia. Robte tak i vy, a frustrovaní jedinci nebudú zháňať pištole a samopaly do nelegálnej držby, aby svoju frustrovanosť a komplexy premieňali na vraždenie a vzbudzovali tým masové sympatie iných – z anonymity verbálne útočiacich ľudí.
Mrzí ma, milí Rómovia, že vás moje kolegyne a kolegovia nielen z bulvárnych médií s iróniou v hlase nazývajú „osadníkmi“. O ľuďoch z domov na uliciach nehovoria ako o „uličníkoch“, o ľuďoch z vidieka ako o „dedinčanoch“, ľudí z miest nenazývajú „mešťanmi“. Iní si iróniu nezaslúžia. Vy podľa nich áno, pretože ste vraj „neprispôsobiví“. Vy sa však chtiac-nechtiac musíte prispôsobovať situácii v ktorej žijete, s mizivými šancami získať prácu (aj s dobrým a slušným vzdelaním), za prácu plácu a za plácu jedlo, bývanie, energie, oblečenie, úspory. Iní vám neveria, preto dvojica obyčajných z iných ide medzi vás na dovolenky, aby zistila na vlastnej koži, ako obyčajne zo dňa na deň žijete. Skôr prežívate, prispôsobení podmienkam, ktoré máte. Stovky sociálnych pracovníkov, výskumníkov, sociológov a iných ľudí, zamestnaných v rôznych nevládnych i vládnych organizáciách, vás desiatky rokov skúma. Popísali o vás tony papierov všakovakých štúdií. Aj filmy o vás nakrútili, občas vás niekto nafotografuje a fotky verejne vystaví pre iných. Nech vás to neuráža, ale niekedy to vnímam tak, že z vás robia atrakcie ako z medveďov pri kontajneroch. Ako keď v časoch objavovania Afriky či Ameriky černochov, indiánov vystavovali v centrách „civilizovaných“ európskych miest. Dnes, vo vašom prípade, na to slúži telka a vymódené fešandy a fešáci v bielom s mikrofónmi. Dvom obyčajným iným ľuďom haldy odbornej literatúry, sociologických štúdií, dokumenty, reportáže, rozhovory... nestačia. Ale nech, nech idú medzi vás, verím, že to nejako prežijete. Veď vlastne denne prežívate to, ako vás „vystavujú na obdiv“ ako exempláre všetkého zlého a zavrhnutiahodného v spoločnosti, frustrovanej zo seba samej. Podľa mňa by bolo najlepšie a načase, aby sa iní ľudia vami, vážení Rómovia, prestali tak podrobne, mikroskopicky zaoberať – s prvoplánovým dôrazom len na to, čo a ako zlého páchate.
Preto si vás ešte raz dovoľujem požiadať, milí Rómovia, aby ste žili poriadne, usporiadanými životmi, nekradli, nezbíjali, nepili, nelúpili a, Boh vás zavaruj aby ste vraždili. Berte si príklady nielen od iných ľudí, ale aj od tých, ktorí sú medzi vami a slušne žijú. Ja vám verím. Aj preto som sa pri sčitovaní obyvateľstva prihlásil k vášmu etniku, aby som tak poukázal na nezmyselnosť deliť ľudí na základe etnickej či národnostnej príslušnosti, materinského jazyka. Ľudí by sme mali deliť podľa iných kritérií, na dobrých a zlých. Verím, že vy ste v podstate dobrí ako ktokoľvek iný. Lenže mnohí iní ľudia sú tak znechutení zo všetkého, tak otvorene ventilujú svoje zlé pudy a emócie, že vám neveria. Neveria dobru vo vašich srdciach a mysliach. Presvedčte ich, prosím, o tom, že sa mýlia.
Poznáte ten „vtip“ – že čo najhoršie sa môže inému človeku pritrafiť? Vraj keď mu Róm povie: „Dobré ráno, susedko!“. Budem rád, keď sa z tohto hlúpeho „vtipu“ stane symbolika hrdého a skutočného, priateľského a družného susedského spolunažívania. Vy, milí moji Rómovia, ukážte iným ľuďom, že na to máte a viete to: správať sa a žiť tak, aby ste neboli terčami predsudkov, úškrnov, odstrkovania, rasistických výlevov a napokon ani vrážd a nenávistných, vražedných slovných prejavov primitivizmu a duševnej úbohosti.
Držiac vám palce, prajem vám v tom veľa odhodlania, síl a úspechov.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.