Dnes je zjavné, že Richard Sulík a mnohí ďalší mali pravdu, keď pred dvomi rokmi hovorili, že Grécko nemá zmysel zachraňovať za peniaze, ktoré v súčasnosti spolu s pôžičkami z medzibankového platobného systému Target dosahujú hodnotu okolo 460 miliárd eur. 11-miliónová krajina sa tým stala pre 330-miliónovú eurozónu (a najmä 82-miliónové Nemecko) olovenou guľou. Ale platí to aj opačne. Na základe programu EÚ a MMF je Grécko odsúdené minimálne na desaťročie ekonomickej stagnácie, pričom na jeho konci bude stále po uši zadĺženým štátom – lepšie povedané, po uši zadĺženým protektorátom. Mali by ste chuť byť Grékom v roku 2020?
Kľúčovým problémom je, že kým z jednej časti si môže Grécko za problémy samo, z druhej časti je za ne môže nevydarený experiment európskej spoločnej meny. Euro predsa privodilo situáciu, keď sa v Grécku vďaka lacnému úverovaniu dlhé roky nafukovali ceny aj mzdy. Nemecký topekonóm Hans-Werner Sinn hovorí, že ak chcú Gréci ostať v eurozóne a stať sa konkurencieschopnými, potrebujú znížiť cenovú úroveň najmenej o 37 percent, aby mohli konkurovať aspoň Turecku. No prepísanie miliónov cenníkov a mzdových kontraktov by podľa Sinna dohnalo krajinu na pokraj občianskej vojny. V prípade takejto alternatívy by skrachovali aj mnohé grécke firmy, ktorým by prudko padli aktíva, no nie ich staré dlhy. Aj preto nie je podľa Sinna iná cesta než návrat k drachme a jej okamžité znehodnotenie: dopyt by sa tak okamžite presmeroval z importu na produkty od vlastných poľnohospodárov (Gréci napríklad dovážajú paradajky či olivový olej z Holandska a Talianska) a výrazne nižšie ceny by prilákali turistov.
Častý argument proti bolestivej „liečbe drachmou“ znie, že Gréci majú slabý export, a teda ani ten by napriek pomoci devalvovanej drachmy nevládal postaviť krajinu na nohy. Lenže tento argument kĺže po povrchu, ignoruje totiž fakt, že grécky export oslabilo práve euro (a masívne subvencie z EÚ). Architekti menovej únie sa domnievali, že ekonomiky eurozóny sa budú čoraz viac približovať, lenže v realite sa od seba čoraz viac vzdiaľovali. Nemci sa tak stali majstrami sveta v exporte, Gréci v importe. Michalis Chrysochoidis, donedávna grécky minister hospodárstva, v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine Zeitung opísal tristný vývoj, ktorý nastal v jeho krajine po prijatí eura: „Prišlo k tomu, že sme si mohli peniaze požičiavať za nízke úroky a vo veľkom sme to aj robili. (...) Všetko išlo do konzumu. Výsledkom bolo, že tí, ktorí niečo produkovali, svoje podniky zatvorili a založili importne zamerané firmy, pretože s tým sa dalo viac zarobiť. To je skutočná tragédia tejto krajiny.“
Grécko má len jednu nádej na lepšie časy v roku 2020: zbankrotovať a opustiť eurozónu.
Je síce dobré, že k takzvanému grexitu nedôjde hneď teraz v chaose a za pokriku rôznych komunistických a fašistických polobláznov v Aténach. Výsledok gréckych volieb, ktorý živí fantazmagóriu o úspešnom Grécku v eurozóne, je pozitívny aspoň v tom zmysle, že prináša stabilitu minimálne do dôležitého summitu lídrov EÚ. Ak sa však na summite a v nasledujúcich týždňoch bude opäť len kupovať málo času za veľa peňazí a nevytvoria sa predpoklady pre neskorší riadený odchod juhu Európy z eurozóny, je možné, že raz o pomoc z eurovalu požiada stámiliardovými garanciami preťažené Nemecko. A čuduj sa svete, to bude koniec všetkých koncov a exit všetkých exitov.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.