Zločin v Lidicích, ktorý sa začal v noci z 9. na 10. júna 1942, sa dostal aj pred medzinárodný tribunál v Norimbergu, súdiaci nacistických vojnových zločincov. Niektorí hlavní iniciátori aj vykonávatelia zločinu boli súdení i odsúdení krátko po vojne v Nemecku i v Československu.
Známe je, že príčinou vyhladenia Lidic bol banálny milostný list Lidičana Václava Říhu, s ktorým snaživý a desaťmiliónovej odmeny chtivý „malý český udavač“ išiel na gestapo, a zistenie, že dvaja Lidičania, Josef Horák a Josef Stříbrný, slúžili v Britskom kráľovskom letectve (RAF), kde Stříbrný absolvoval paradesantný výcvik. Nacisti boli presvedčení, že práve lidický parašutista bol aktérom zabitia Heydricha. Omyl po zistení úkrytu skutočných parašutistov v Prahe napokon i priznali – lenže v tom čase už Lidice neexistovali a väčšina ich obyvateľov nežila.
V čom je však v prípade Lidic zločinnosť komunizmu po februári 1948? Jej korene siahajú do júna 1945, keď sa na mieste Lidic uskutočnila prvá spomienka na tragédiu. Na rozdiel od preživších lidických žien a detí príslušníci československej 311. bombardovacej perute RAF, palubný strelec Horák a navigátor Stříbrný, ktorí sa dožili konca vojny v službách RAF, neboli doma vítaní.
Aj keď sa už vedelo, že to nie je pravda, mnohí oficiálni predstavitelia vznikajúceho nového spoločenského a politického systému v Česku dávali otvorene najavo, že Horák a Stříbrný sú za lidickú tragédiu zodpovední. Situácia sa vyhrotila natoľko, že pri budovaní nových Lidic na konci štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov, keď sa stavalo 150 domov pre tých, čo prežili, Horákovi a Stříbrnému domy odmietli postaviť (ich rodiny boli tiež vyvraždené a rodné domy zničené). Prečo? Údajne preto, lebo stavba ich domov by išla na úkor stavieb obydlí pre lidické ženy. To bolo v čase, keď už v krajine naplno vládli gottwaldovskí komunisti.
Josef Stříbrný po vojne krátko slúžil v československom vojenskom letectve, ale vzápätí po februári 1948 bol z armády vyhodený, väznený (z väzenia ho prepustili až na príhovor lidických žien), nesmel vykonávať žiadne seriózne povolanie a do smrti bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou. Nositeľ mnohých zahraničných i domácich vojnových vyznamenaní napokon zomrel zabudnutý a opustený v Písku roku 1976, kde nemá ani hrob.
Viac šťastia nemal doma ani Josef Horák. Z jeho rodiny v Lidiciach prežila koncentračné tábory len sestra Anna. Horák sa s britskou manželkou Winifred Mary síce vrátil po vojne do Československa, po prevzatí moci komunistami bol však degradovaný, perzekvovaný a tak už v marci 1948 ilegálne odišiel do Veľkej Británie, kde v roku 1949 pri cvičnom lete zahynul.
Horák aj Stříbrný sa stali akýmsi predvojom komunistických represálií voči príslušníkom RAF a západného odboja vôbec, ktoré naplno prepukli v päťdesiatych rokoch.
„Dva roky po skončení vojny pykalo za Lidice pred súdmi asi osem alebo deväť členov gestapa v Protektoráte Čechy a Morava,“ hovorí český historik Vojtěch Kyncl. Vyšetrovaním v roku 1959 v západnom Nemecku a v Rakúsku prešlo vyše dvesto aktérov vyhladzovania Lidíc, v šesťdesiatych rokoch ďalších dvestopäťdedsiat bývalých členov SS, nemeckej poriadkovej policie, wehrmachtu aj lidického popravčieho komanda. Nikto z nich však napokon nebol odsúdený – podľa nemeckej a rakúskej justície „boli na to slabé dôkazy". Do Československa bolo vydaných len niekoľko gestapákov a esesákov, boli odsúdení, ale od roku 1948 ich postupne prepúšťali a vyhosťovli do západného Nemecka.
Bývalý príslušník SS Max Rostock, veliteľ bezpečnostnej služby v Kladne, ktorý sa osobne podieľal na likvidácii Lidic a bol československým súdom usvedčený v tejto súvislosti z ťažkých zločinov a odsúdený na trest smrti, dostal v roku 1953 – teda v čase, keď komunistický režim v Československu masívne popravoval „nepriateľov režimu“ – milosť od vtedajšieho prezidenta Antonína Zápotockého. Súdruh Zápotocký, ktorý podobne ako jeho manželka prežil nacistické koncentráky, súčasne spod trestu smrti omilostil i vojnových zločincov Richarda Schmidta (veliteľa divízie, ktorý o. i. dal ostreľovať dedinku Beníky neďaleko Košíc), Ernesta Hitzegrada (veliteľa poriadkovej policie v Protektoráte) aj Kurta M. W. Richtera (jičínskeho gestapáka).
Zločinnosť komunistického omilostenia spočívala v kalkulácii: omilosteným a prepusteným bola pred vyhostením ponúknutá spolupráca so Štátnou bezpečnosťou (ako podmienka prepustenia). Všetko sa, samozrejme, udialo pod pláštikom prísneho štátneho tajomstva a v spolupráci s najvyšsími predstaviteľmi „ľudovodemokratickej“ československej justície. Keď sa exnacisti dostali bezpečne za hranice, mnohí, vrátane Rostocka, s komunistickou ŠtB nespolupracovali. Agenti sa z nich nestali. Pokojne dožili životy v bezpečí „vaterlandu“.
Už len ako cynickú epizódu komunistickej zločinnosti v súvislosti s Lidicami možno vnímať, že vyše štyridsať rokov komunistický režim využíval a zneužíval lidickú tragédiu na vlastné ideologické plány a ciele. Dokonca ju neváhal povyšovať za príklad komunistického odboja proti nacizmu – napriek tomu, že počas vojny v Lidiciach nebola žiadna komunistická bunka odboja.
Komunistická cesta od zločinnosti k zločinom je jasná. Už v roku 1924 Karel Čapek tvrdil, že atmosféra komunizmu je nehostinná a neľudská. Pre komunizmus je charakteristické siatie nenávisti, neznalosti, nedôvery medzi ľudí. Produktom komunizmu napokon bolo udavačstvo, závisť, neprajnosť. Vrcholom potom tisíce zinscenovaných súdnych procesov, tresty smrti, doživotné žaláre, Jáchymov, Leopoldov..., ničenie ľudských existencií. Omilostenie odsúdených nacistov je v tejto súvislosti len paradoxnou „drobnosťou“.
Nemecký prezident Joachim Gauck sa pri príležitosti sedemdesiateho výročia vyvraždenia a zničenia Lidic i Ležákov vyjadril, že išlo o teroristické činy, ktoré ho napĺňajú hlbokým zármutkom a hanbou. Nemecko si podľa neho uvedomuje historickú zodpovednosť za tieto zločiny. Rakúsky prezident sa nevyjadril (pritom medzi katmi v Lidiciach boli aj vtedajší Rakúšania).
Ak akceptujeme, že súdnictvo v Nemecku, Rakúsku a napokon aj v dnešnom Česku a na Slovensku je nezávislé od politickej moci, bolo by vhodné, aby sa k téme nevydávania a dokonca omilosťovania nacistických zločincov vyjadrili aj vrcholní predstavitelia justície v týchto krajinách. Česko vzhľadom na Zápotockého milosti nevynímajúc. Zaujímalo by to určite aj obyvateľov Slovenska, ktorí ešte nezabudli napríklad na Ladislava Nižňanského a ďalších odsúdených príslušníkov jednotky Edelweiss, ktorí sa exilom v zahraničí a vďaka „šikovnej práci právnikov“ napokon nadobro vyhli trestom za svoje vojnové zločiny.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.