Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smrť básničky

.martin Droppa .názory

Smutný pondelok, jedenásty jún. Skutočne krátka správa na displeji telefónu: Radka zomrela o pol tretej popoludní. Viac slov netreba, a predsa sa ich zopár žiada dodať.

S poetkou Radkou Berešíkovou z Ružomberka – Bieleho Potoka som sa prvý raz stretol na sklonku zimy roku 2008, keď som pripravoval do .týždňa text Prozaický život básnikov o živote dvoch poetiek a dvoch poetov z Liptova. Bola si medzi nimi, spolu s Jurom Bakošom, Ankou Ondrejkovou, Ivom Šobáňom.
Potom si nás začala intenzívne navštevovať v literárnom klube a pripravovala si novú zbierku s príznačným názvom Rovnováha. Ako v nej, tak i v jednotlivých etapách svojho života, hľadala si súmernú rovnováhu medzi tvorením a nesmierne ťažkým fyzickým žitím. Problémy života, kruté starosti dní a nocí, si vyvažovala tvorbou.

Písanie poézie a nepretržitý prúd kontaktov prostredníctvom internetu – to boli limity tvojej fyzickej existencie. Stretnutia s ľuďmi, komunikovanie. Rodina, niekoľko priateliek, priateľov. V podstate  minimalistický život, ale bol dobrý, ba čo – výborný bol! Nie preto, že iný byť nemohol, ale žiť iný ani nebolo treba. Tvoj život bol životom citlivej tvorby a citovej tvorivosti.

V septembri 2009 si excelovala v bratislavskej letnej čitárni U Červeného Raka. Napriek tomu, že si sa nikdy nestala príťažlivou pre „hviezdne“ vydavateľské domy, nezachytila ťa lepkavá sieť minimalistického slovenského básnického sveta, písala si tvrdohlavo ďalej. Dobre si spravila, dobre sa tak stalo.
Vždy ma fascinovalo, koľko si toho na našich stretnutiach narozprávala. Neraz si tvrdohlavo stála za svojimi názormi, aj keď si ich po čase aspoň mierne opravila, uznajúc omyl. V kontraste s tvojou výrečnosťou a názorovou širokospektrálnosťou je tvoja poézia. Minimum slov, minimum veršov – často jedno slovo = jeden verš. Nikdy ti však nešlo o slová ako také, ale o obsah. A ten, ako poctivý základ, v tvojich básňach ostáva.

Tešila si sa, keď medzi nás zavítal Štefan Hríb, ostávala si verná jeho televíznym diskusiám, raz si spomenula, že si Pod lampou objavila Živé kvety. Že sa ti nesmierne zapáčili, oslovili ťa. Nebolo nič jednoduchšie, ako pozvať kapelu do malého mesta, posadiť ťa pred nich a venovať ti koncert. Bol november minulého roka, a my sme sa tešili, že sme ti spravili radosť.

Pred štyrmi dňami si nám poslala novú zbierku Kamienky. Tu leží, na stole, a mne namiesto recenzie náleží písanie nekrológu. Od rána leje, už tretí deň a noc leje, dažde rozmlátili purpurové kvety pivónií na záhrade, a slová viaznu. Zarastajú trávou spomienok.

Slová viaznu preto, lebo v podstate neexistujú. Neexistujú príhodné slová, ktorými možno vyjadriť pocit mizernej márnivosti z jednej strohej esemesky. Z pocitu definitívneho konca, ktorý v sebe nenesie žiadny nový začiatok.
Dovoľ, Radka, aby som z tvojej najnovšej (Bože, ako sa bránim napísať, že poslednej) zbierky vybral jednu básničku – ako bolo u teba zvykom, bez nadpisu:

Nočné havrany / Odlietajú // Nenásytné / Ako moje vlasy // Hladné viac / Po tvojich rukách / Ako po hrebeni // Ten na krásu / Žene nestačí

Radka, bolo nám cťou a potešením spoznať ťa, byť občas s tebou, viesť rozhovory. Ale hlavne – ponárať sa do tvojich veršov a ako z dna rieky, ktorú z núdze nazývame Čas, vytiahnuť občas kamienok tvojej básne. To nám ostáva, to si nám zanechala.

Ďakujeme ti za to, že si s nami bola, a že my sme mohli byť s tebou.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite