Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sen o strane

.jaroslav Daniška .názory

Daniel Lipšic odišiel z KDH a začal hovoriť o novej strane. A hneď na úvod ukázal slabosť.

Daniel Lipšic bol najdlhšie pôsobiacim podpredsedom KDH v dejinách hnutia. Mohli za to dve veci. Tou prvou bola jeho odbornosť a kompetentnosť, ktorá prekračovala hranice práva. V hnutí vynikal a patril na vrchol. Vedeli to Čarnogurský s Palkom a Mikloškom, ktorí Daniela v minulosti podporovali, ale aj Hrušovský a Figeľ, ktorí sa ho skôr obávali, ale rešpektovali ho.
Tou druhou vecou, prečo bol Lipšic tak dlho podpredsedom KDH, bol jeho vzťah k moci. Lipšic patril k vedeniu strany nielen vtedy, keď strana hrala prvú ligu, ale aj keď upadala, či – ako to nazval jeden Lipšicov poradca – „hnila“.
Keď v júni 2007 Pavol Hrušovský porazil Vladimíra Palka, časť ľudí, ktorí boli v Palkovom tíme ďalej nekandidovala. Podstatou celej Palkovej kampane bolo totiž presvedčenie, že ryba smrdí od hlavy a ak sa malo KDH zmeniť, musel sa zmeniť predseda. To sa nestalo, a preto stratilo zmysel kandidovať na funkciu  podpredsedu.
Lipšic to samozrejme vedel. Rozhodol sa však inak.
Deň pred snemom ho oslovil Hrušovský a požiadal ho, aby na podpredsedu kandidoval, aj keď Palko prehrá. A Lipšic to spravil. Jeho protikandidát dokonca odstúpil a Lipšic sa stal opäť podpredsedom.
Bolo to osudové rozhodnutie. Daniel Lipšic podpredsedal strane, ktorá hnila ešte viac a ešte rýchlejšie.
A to malo svoje dôsledky. Namiesto (hoc aj porazenej) alternatívy, sa postavil na stranu Pavla Hrušovského. Predkladal s ním zákony, vystupoval v mene predsedníctva, dokonca napomínal Palka s Mikloškom. Odmenou mu bolo, že zostal podpredsedom.
Moc má svoje pravidlá. A to, aký si vyberiete cieľ a aké si zvolíte prostriedky, rozhodne zväčša o všetkom. Začala sa Lipšicova cesta do neznáma.
Daniel si totiž svoje ciele a prostriedky vyberal čoraz zvláštnejšie.
V januári 2009 podporil v prezidentskej kampani Ivetu Radičovú. Bolo to len pár dní potom, ako František Mikloško odovzdal dostatočný počet podpisov a stal sa oficiálnym prezidentským kandidátom.
Tak, ako Lipšicov vzťah k moci v roku 2007 spôsobil, že bližší ako Palko sa mu stal napokon Hrušovký, tak už o dva roky bola lepším kandidátom na prezidenta Radičová, ako Mikloško.
Ktovie, či by tento milovník americkej politiky vedel nájsť nejaký výrok Ronalda Reagana, ktorým by to podoprel. V slovenskej tradícii, ku ktorej sa dovtedy hlásil, by však preto oporu hľadal ťažko. Ján Čarnogurský, František Mikloško aj Vladimír Palko sa totiž správali úplne inak.
KDH na úrad prezidenta navrhovalo kandidátov, ktorí síce podľa mnohých nemali na zvolenie šancu, ale vďaka ktorým aspoň časť spoločnosti mala veriť tomu, že tento post nie je pre priemerných straníkov, ale nadpriemerné a výnimočné osobnosti. Tak ako Anton Neuwirth, napríklad.
Keď bolo KDH slabé a vlastného kandidáta postaviť nedokázalo, tak Čarnogurský a neskôr Palko podporili tých lepších na zozname kandidátov. Nie populárnejšieho Schustera, ale lepšieho Kováča, napríklad.
Lipšic však volil iné prostriedky a iné ciele. Vybral si Radičovú, pretože ju považoval nie za lepšiu, ale za zvoliteľnú. Chcel byť spájaný s jej úspechom, s jej popularitou, a preto všetko ostatné nevidel.  
Lipšic hodil lojalitu cez palubu a vybral si to, čo mu malo priniesť väčší osobný prospech. A jeho slepotu mu napokon pripomenula samotná Radičová, keď ho verejne zosmiešnila a prinútila odísť z KDH.
Treba podotknúť, že tento oportunizmus prinášal Danielovi aj výhody. Veď len vďaka nemu sa stal ministrom vnútra v Radičovej vláde, len vďaka nemu bol služobne najdlhšie podpredsedom KDH.
Okrem možností, tu však boli aj limity. Vlastne čoraz viac limitov a obmedzení.
Po voľbách 2010 si v KDH nedokázal presadiť vlastného kandidáta na post štátneho tajomníka ministra vnútra, neskôr nedokázal presadiť svojich najbližších ľudí na volebnú kandidátku a nedokázal ani kandidovať na post predsedu. Veľakrát o tom hovoril, ale vždy napokon sklonil hlavu. A opäť to robil tak, aby všetko vyzeralo, že s vývojom súhlasí, nie že sa mu prispôsobuje. Len vďaka tomu objavil v Jánovi Figeľovi v roku 2009 charizmatického politika, len vďaka tomu označil za úspech umiestnenie takých ľudí na kandidátke, ktorí s ním nemali nič spoločné.  
Oportunizmus má jednoducho svoju cenu. Vždy. A čím má niekto talentov viac, tým viac má čo stratiť.
Zhrňme to. Daniel Lipšic minulý týždeň vystúpil z KDH a hovorí o vzniku novej strany.
To, že o tom hovorí, ale jej založenie odkladá, je však prejavom slabosti, nie premyslenej stratégie. Dnes to totiž vyzerá tak, že ju ani nemá s kým založiť. A otázkou je, aký by taká strana mala vôbec zmysel.
Alebo inak. Lipšic má pravdu, že KDH, SDKÚ aj SaS sú dnes nezaujímavé strany, neschopné reflexie a zmeny. Nemožno ich reformovať. Hovorí to však muž, ktorý nemá autoritu. Pretože sa o ňu sám pripravil.
Možno sa mýlim, ale mám pocit, že Daniel Lipšic je na tom horšie, ako to vyzerá. Nielen kvôli nejakej strane, ale najmä kvôli tomu, aké dedičstvo po sebe zanechá.
 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite