Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo kašleme na Gabčíka?

.martin Hanus .názory

Keď sme sa uplynulé týždne spolu s kolegom Marekom Vagovičom zaoberali príbehom slovenského hrdinu Jozefa Gabčíka (v najnovšom .týždni mu venujeme rozsiahly materiál), opäť nás čosi zarazilo – slovenská ignorancia.

Za všetko hovoria nasledovné dve vety: „Výsadkári Jozef Gabčík a Ján Kubiš uskutočnili 27. 5. 1942 v Prahe atentát na Reinharda Heydricha, nemeckého ríšskeho protektora v protektoráte Čechy a Morava. Atentát bol úspešný, no úkryt atentátnikov bol vyzradený a všetci zahynuli v boji s presilou.“ To je prvá aj posledná informácia, ktorú sa naši gymnazisti dozvedia z dnešnej učebnice dejepisu pre tretí ročník. Dovtedy sa s menom Gabčíka nestretnú vôbec a po týchto dvoch vetách, ktoré sú mu vyhradené, naňho do maturít zaručene aj zabudnú.
 S Jozefom Gabčíkom je pritom spojený vzrušujúci príbeh, ktorým Slovák vstúpil do veľkých svetových dejín. Dá sa na ňom vysvetliť dočasný úspech aj zlo nacizmu – veď obeťou atentátu bol tretí najmocnejší muž Tretej ríše, jeden z architektov holokaustu, ktorý vládol v protektoráte efektívnou kombináciou teroru, propagandy a milodarov pre vybrané skupiny obyvateľstva. Na tomto príbehu sa dá ukázať aj sila a hrdinstvo jednotlivcov, ktorí si nezvolili ľudsky prirodzenejšiu cestu kolaborácie. A cez Gabčíkov príbeh možno demonštrovať, že aj Slováci tvorili svetové dejiny. Podľa viacerých historikov bolo zabitie Heydricha, tohto schopného a neuveriteľne bezcitného muža, jednou z kľúčových udalostí druhej svetovej vojny – preto sa o nej učia napríklad aj mladí Američania.
 Ale prečo u nás Gabčík upadol do akéhosi polozabudnutia? Má to zaiste aj špecifické dôvody. Komunistom sa operácia Anthropoid, ktorú za pomoci Britov zosnoval Benešov exil v Londýne, do straníckych dejín ani trochu nehodila. A tak o nej mlčali, alebo krivili jej výklad.
Lenže tu nejde iba o komunistov, ktorí udupávali Gabčíka do zeme. Postkomunistických Slovákov nezaujíma nielen Gabčík, ale ani nedávno zosnulý Vladimír Jukl, ktorého zásluhy presahujú priamo do našich ponovembrových životov. Potom je samozrejmé, že nás vonkoncom nezaujímajú ani veľké postavy zo vzdialenejších storočí. Stačí uviesť jeden príklad z nedávnej doby, ktorý sa týka takisto vojnovej postavy: pred vyše rokom sa v Bratislave konalo sympózium s medzinárodnou účasťou, venované Andrejovi Hadíkovi, mimoriadnemu generálovi Márie Terézie. Priamym predrečníkom Christiana Ortnera, riaditeľa viedenského Vojenského múzea, ktorý prednášal zanietene 30 minút bez papiera, bol jeden náš vysokoškolský pedagóg, ktorý nevedel o Hadíkovi nič, s výnimkou pár encyklopedických hesiel. O čo menšie boli jeho vedomosti, o to väčšie bolo jeho sebavedomie, s ktorým pomocou modernej techniky premietal tých pár biednych odrážok, ktoré si pripravil. A ešte sa pred auditóriom sympózia chválil, že to isté učí aj svojich študentov. Myslíte si, že tá prednáška niekoho zo slovenských účastníkov urazila? Myslíte si, že prednášky dotyčného pedagóga urážajú jeho študentov? To zrejme ani náhodou. Nám je to všetko tak trochu jedno. Tak ako nám je jedno, že slovenský gymnazista sa o Hadíkovi nič nedozvie, pretože o ňom nič nevie ani jeho učiteľ, ktorý sa o ňom tiež nemal odkiaľ dozvedieť. Rakúšan by nad naším bezvedomím žasol, veď Hadík je velikán, ktorého socha stojí vo Viedni hneď vedľa sochy Márie Terézie. Opýtajte sa v maďarskej škole, kde sa tomu, kto nechyruje o Andrásovi Hadikovi, nahlas vysmejú. Hadíkove vojenské umenie dalo svetu pojem „husársky kúsok“, ktorý dodnes obdivujú svetové vojenské akadémie.
Ale načo by nám, Slovákom 21. storočia, bol akýsi Hadík, všakže? Prečo by malo našu historickú obec vôbec trápiť, že o ňom nikto nenapísal knihu, ani len niekoľkostránkovú štúdiu? A prečo by sa napokon o akomsi chlapíkovi z 18. storočia mali učiť naše deti, keďže to od nich nikdy nebude žiadať trh práce?
 
Späť k titulku textu: Prečo kašleme na Gabčíka? Lebo kašleme na minulosť. Kašleme na svoje dejiny s príbehmi predkov, od ktorých nás delí len niekoľko generácií. Isteže, národniarov a matičiarov ešte pár postáv vzrušuje, napríklad Svätopluk, ale nikdy sa neobtrú o Hadíka, ktorý slúžil Habsburgovcom ani o Gabčíka, ktorý bol čechoslovakistom. Slovenskí liberáli? Tí sú zhrození z panteónu matičiarov, no viac k téme im nenapadá. Ak sa aj nejaký politik chopí témy z našich dejín, zahriaknu ho, že to sem do súčasnosti nepatrí a nech to láskavo prenechá expertom-historikom. Naši liberáli pohŕdajú dejinami vlastného národa azda ešte väčšmi, než pohŕdajú ním samotným. Ale ani príspevok moderných konzervatívcov nie je ktovieaký. Dejiny sa pre nich často začínajú Deklaráciou nezávislosti USA a ich vyvrcholením je éra Ronalda Reagana. Svätopluk sa prenechal iným a na Gabčíka či Hadíka nemá kto myslieť.
Táto slovenská ignorancia udrela do očí aj Martinovi Leidenfrostovi, rakúskemu spisovateľovi a novinárovi, ktorý žije v bratislavskej Devínskej Novej Vsi. Leidenfrost sa v najnovšom Impulze venuje slovenskej otázke, pričom je šokovaný, že Štúrov programový spis Slovanstvo a svet budúcnosti bol preložený z nemčiny do slovenčiny so 140-ročným oneskorením. Ďalej píše: „Mnohé prejavy správania Slovákov skutočne vzbudzujú dojem, akoby túžili dospieť do stavu neexistencie. (...) Ako by tu neexistovala žiadna bariéra vybudovaná na patriotizme, sebaúcte, potrebe kultúrneho sebauplatnenia. (...) Vidím to i na slovenských dejinách. Všetci vodcovia národa, ktorí v ťažkých časoch mohli pre svoju krajinu urobiť mnoho prospešného, skĺzli napokon na cestu smerujúcu k hanbe a potupe. Tiso, Husák, Mečiar. Ako keby nestáli pred tvárou dejín, ako keby sa o nich nemalo písať v učebniciach dejepisu, ako keby Slováci neboli národom a nemali vlastné dejiny.“
Pre mnohé národy je problémom, že sú vo svojich súčasných komplexoch až príliš zahľadené do minulosti. Dobrým príkladom sú Maďari. Problém Slovákov je presne opačný – sme až príliš zahľadení do prítomnosti. Možno by sme sa niektorých komplexov zbavili najlepšie, keby sme trochu zahľadeli aj do našej minulosti.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite