Na sedemdesiate výročie vysadenia československých výsadkárov skupiny Antropoid nad stredočeskou obcou Nehvizdy v noci z 28. na 29. decembra 1941 sme si takmer nespomenuli. Len niekoľkými médiami preletela rozšírená agentúrna správa o rekonštrukcii zoskoku Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša výsadkármi českej armády. Zoskok sa napokon pre nepriazeň počasia neuskutočnil, v Nehvizdech sa konala slávnosť v kostole, spojená s prednáškami historikov. Gabčík, priamo sa podieľajúci na atentáte na zastupujúceho protektora Reinharda Heydricha, bol pritom jediným Slovákom, ktorý sa osobne a nespochybniteľne navždy zapísal pod jednu z najkľúčovejších udalostí druhej svetovej vojny.
Vráťme sa k vlastenectvu. Za vyše dvadsaťpäť rokov som mal možnosť stretnúť a rozprávať sa s viacerými bývalými československými príslušníkmi Royal Air Force. Spytoval som sa ich na motívy, vedúce k ilgálnemu opusteniu Protektorátu Čechy a Morava často tŕnistými a nebezpečnými cestami, kým sa nestali vojnovými stíhačmi, členmi posádok bombardérov alebo príslušníkmi pozemného personálu RAF. Muži, ktorí v tom čase boli príslušníkmi Československej armády, hovorili o vojenskej povinnosti, o vernosti spoločnej republike ktorej skladali vojenský sľub. Vstup do vojny v zbrani bol pre nich samozrejmosťou. Za hranice však odchádzali aj nevojaci, mladíci, ktorí často nemali ani sedemnásť rokov (aby splnili vekový limit pre prijatie do RAF, vydávali sa za starších o rok, dva, dali si narásť fúzy). S odstupom desiatok rokov máloktorý z nich odchod z Protektorátu zdôvodňoval výhradne pocitmi vlastenectva. Skôr ako o vlastenectve rozprávali veteráni o potrebách prežiť dobrodružstvá. Vtedy si dokonca neuvedomovali alebo nepripúšťali smrteľné nebezpečenstvá, ktorým idú v ústrety a ktorým neskôr môžu vystavovať svoje rodiny a príbuzných. Muži, zjednotení v uniformách západného odboja, plnili predovšetkým bojové úlohy, rozkazy nadriadených. Vlastenectvo bolo súčasťou, cnostnou nadstavbou ich konania, činov, ktoré často prekračovali rámce vojenských povinností a stávali sa činmi hrdinskými, oceňovanými najvyššími vojenskými vyznamenaniami a poctami.
V celkom odlišnej situácii z pohľadu vlastenectva sa ocitli bežní občania, ktorí ostali v Protektoráte. O vlasteneckých postojoch, názoroch a napokon aj konkrétnych činoch podrobne vypovedajú preživší svedkovia tých čias napríklad v rozsiahlom dokumentárnom cykle Heydrich – konečné řešení, ktorý v týchto týždňoch uvádza Česká televize. Po Gabčíkovom a Kubišovom atentáte na Heydricha sa postupne desiatky a stovky ľudí dostali do situácie, keď sa bolo treba ihneď, bez zaváhania, rozhodovať o tom, na ktorú stranu sa pridať. Napriek tomu, že už len púhe schvaľovanie atentátu sa nekompromisne trestalo smrťou, obyčajní ľudia neváhali. Pomáhali parašutistom, podľa svojich možností a schopností sa postupne zapájali do odboja. Pritom v roku 1942 nikto nemohol predpokladať, aký bude mať vojna vývoj a ako sa skončí. Protektorátni vlastenci (mimochodom, čeliaci veľkému nebezpečenstvu zo strany masívnej domácej kolaborácie s nacistami), neprevracali účelovo kabáty a nepridávali sa na stranu víťazov – ako tomu bolo krátko pred koncom vojny, keď už bolo zrejmé, ako to všetko dopadne. Mnohí z týchto skutočných vlastencov ostali navždy takmer zabudnutí – ako napríklad otec môjho už dávno nebohého priateľa z detstva. Cez vojnu bol radovým poštárom v dedinke neďaleko Brna. Po vojne z úkrytu vytiahol niekoľko poštárskych vriec, plných listov s udaniami na gestapo, a zlikvidoval ich. Listy na gestapo cielene a systematicky cez vojnu zadržiaval. Koľkým ľuďom tak aj počas heydrichiády zachránil život, sa už nikdy nedozvieme. Je teda zrejmé, že vlastenectvo v tých časoch bolo zásadnou individuálnou voľbou, rozhodnutím sa, či prežiť vojnu bez známok odporu, potichu a v relatívnom bezpečí všedných dní, alebo raz a navždy prekročiť hranice (nielen tie protektorátne geografické) a začať bojovať, riskujúc to najcennejšie: život.
České romantické vojnové vlastenectvo je fenomén, ktorý na Slovensku nemá ekvivalent. Domnievam sa, že je spočiatku akýmsi disidentským a neskôr oficiálnym pokračovaním tradičného vlastenectva Čechov od roku 1939. Vyše štyridsať rokov sa o západnom odboji, o príslušníkoch RAF, ale ani o tom, že Plzeň a časť západného Česka oslobodili americkí vojaci, nesmelo v socialistickom Československu oficiálne a otvorene rozprávať. Bývalí členovia západného odboja boli hlavne v päťdesiatych rokoch prenasledovaní, väznení. To však neznamenalo, že upadli do zabudnutia. Naopak – stali sa váženými legendami, ktorých čas verejného zrodu nastal po Novembri. Vystúpili z vynútenej ilegality, získali naspäť vybojované vojenské hodnosti, vyznamenania, dostalo sa im ospravedlnenia, odškodnenia aj úcty. Paralelne s oficiálnym uznaním západného odboja vznikol aj fenomén, ktorý na Slovensku nepoznáme: hudobný štýl military country. Príbehy vojnových vlastencov a hrdinov, často spracované s primeraným pátosom a zromantizovaním, začali spievať ikony trampskej a country hudby: Honza Vyčítal, Robert Křesťan, Mirek Černý, Wabi Daněk, Pavel Bobek či Jiří Suchý, Pavel Žalman Lohonka a ďalší. Asi najznámejšou z týchto pesničiek je Vyčítalova To tenkrát v čtyřicátom pátom (...když Plzeň oslobodil Patton), v texte otvorene poukazuje na socialistické deformovanie vojnovej histórie. O čom sa dlhé roky nesmelo hovoriť, o tom sa v Česku začalo naplno spievať: o Američanoch na legendárnych Jeepoch Willys, o stíhačoch v RAF, o bojoch československých vojakov pri africkom Tobruku, o úspechoch spojencov v Normandii alebo Američanov v Tichomorí. Zabudnutá neostala ani téma atentátu na Heydricha. Vyčítalovu pesničku (text i hudba) Battledress prespieval Křesťan s Černým, témou sa však zaoberá aj Vyčítalova Když v Praze v první jarní den zasněží. Práve Battledress v texte výrazne spája úvahy a romantické túžby „súčasného“ mladíka, kráčajúceho pražskou Resslovou ulicou (kde sa atentátnici ukryli) na vlak s cieľom trampského výletu. Vtipne napísaný text nie je len skratkovitým opisom priebehu atentátu. Odkazuje na to, že hrdinstvo parašutistov sa stalo vzorom a predmetom obdivu pre ďalšie generácie.
České povedomie vlastenectva je teda pevne zakotvené aj v odkazoch na československých hrdinov druhej svetovej vojny. Slovenský protipól romantickým a spevným pesničkám z kategórie military country neexistuje. Naopak – jediným hudobným „dielom“, pripomínajúcim našu vojnovú históriu, je posmešná pesnička Kopytovcov Poručík Žigira s idiotským textom o partizánovi s drevenou protézou, otvorene zosmiešňujúcim tých, ktorí bojovali v Povstaní či pri Dukle. Našťastie – naše „vlastenectvo a národnú hrdosť“, zhmotnenú v paškvile Svätopluka s gardistickým emblémom na štíte pod Bratislavským hradom, ako-tak aspoň dočasne zachraňujú medailoví hokejisti. Rozdiely medzi vojnovým hrdinstvom, vlastenectvom a radosťou či hrdosťou z výsledkov športových zápolení sú však neporovnateľné. Ak za skutočné vlastenectvo považujeme to, ktoré vznikalo a pretrvávalo v ohňoch a dymoch vojnových bojov a v tyloch frontov, tak dnes o čírom vlastenectve súčasnosti nemôžeme hovoriť.
Naše vlastenectvo vymiera, ostávajú naň len starnúce spomienky.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.