Jeden z nich, nazvime ho štátnický, vedený viac-menej po politickej línii, ilustrovalo nedávne stretnutie prezidentov Slovenska, Česka a Poľska vo Vysokých Tatrách. Štátnici hovorili aj o spolupráci protredníctvom podpory cestovného ruchu (o ktorej, mimochodom, naši štátnici hovoria už dve desaťročia), podnikli výlet na Lomnický štít a zasadili zopár borovíc.
Prvé dámy spriatelených krajín sa okolo plesa vozili na koči. „Kochali sme sa krajinou,“ povedala Lívia Klausová a Silvia Gašparovičová ju doplnila: „Splnil sa nám sen a mohli sme priateľom ukázať krásu Tatier.“ Milé. Zdá sa, že Vysoké Tatry, fotogenické a vizuálne príťažlivé, nikdy nesklamú – napriek tomu, že stovky hektárov lesov pod štítmi zlikvidovala víchrica a požiare. Tatry naďalej priťahujú pozornosť turistov. To je dobre, držme im palce. Lenže Vysoké Tatry nie sú jediným magnetom, ktorý môže na Slovensko ťahať návštevníkov.
Nedávno som opäť cestoval severovýchodným Slovenskom. Kochal som sa krajinou, ktorá sa začína za Prešovom, pokračuje smerom na Bardejov, otáča sa na Svidník, Medzilaborce a Humenné. Motív cesty, z ktorej reportáž zverejňujeme v najnovšom vydaní .týždňa, bol netradičný: návšteva niekoľkých desaťročia zabudnutých cintorínov z prvej svetovej vojny, ktoré vďaka členom humenského Klubu vojenskej histórie Beskydy a ich partnerom z Česka, Poľska, Maďarska i Rakúska získavajú dôstojnú, novú tvár.
Práve putovanie po starých vojenských cintorínoch v okolí neveľkých dediniek na severovýchode Slovenska (s prechodom na poľskú stranu) môže byť jedným z výrazných prvkov oživenia prihraničného turistického ruchu v tejto časti krajiny. Významní politici a štátnici o vojnových cintorínoch ako prvkoch rozvoja slovenského cestovného ruchu nehovoria, a tak boj na tomto fronte ostáva na miestnej a regionálnej samospráve a na nadšencoch.
Starostovia navštívených obcí, zdá sa, rýchlo pochopili šancu, ktorú im zrekonštruované cintoríny ponúkajú v medzinárodnom kontexte. Na cintorínoch sú totiž pochovaní vojaci bývalej rakúsko-uhorskej armády, Nemci aj muži mnohých národností, bojujúci v ruských uniformách. Z dnešného pohľadu cintoríny v určitom zmysle pripomínajú obrovskú ľudskú masu Európy, zjednotenej bojmi v zákopoch. Kamenná socha Švejka na železničnej stanici v Humennom ako turistická zaujímavosť môže pri putovaní touto časťou európskej histórie slúžiť ako originálny orientačný bod, známy v celom svete vďaka Haškovmu vynikajúcemu románu.
Starosta Becherova neďaleko Zborova, dedinky s takmer tristo obyvateľmi, neskrývane hovorí o nádeji, ktorú z pohľadu rozvoja obce miestny cintorín z prvej svetovej vojny ponúka. Rekonštrukcia cintorína ešte nie je dokončená, a už ho navštevujú turisti zo Slovenska, Poľska, Česka. Čo na tom, že v obci chýba širšie zázemie pre turistov v podobe penziónu, možnosti stravovania – starosta Jozef Gmiterko sa nádejá, že vďaka cintorínu sa obec dostane do európskych máp pamätihodností, ktoré turistov prilákajú.
Cintorín však nie je jedinou pozoruhodnosťou obce. V jej katastri sa nachádza aj dvadsaťštyrihektárová národná prírodná rezervácia tisov obyčajných, jediná v strednej Európe. Tisové drevo z Becherova v šestnástom storočí použili i pri budovaní interiérov bardejovskej radnice. Práve vojnový cintorín, tisová rezervácia a drevené kostolíky – cerkvy, majú Becherov onedlho zviditeľniť na pripravovanej mape turistických pozoruhodností horného Šariša.
V neďalekom Zborove okrem vojenských cintorínov z prvej a druhej svetovej vojny pozornosť upúta obelisk v centre obce, postavený krátko po prvej svetovej vojne „na památku vítězného vstupu české družiny na půdu Československa v době světové války v ůnoru 1915“, venovaný pamiatke padlého „dobrovolce“ Jana Šípka. Aj keď v roku 1915 o spoločnom štáte Čechov a Slovákov určite v Becherove ešte nechyrovali, pamätník je výrazným a pekným symbolom nového štátneho útvaru, vznikajúceho na troskách monarchie.
Relikty z prvej svetovej vojny v podobe zachovaných a zrekonštruovaných vojnových zákopov, cintorínov, pamätníkov či vznikajúcich malých múzeí, to všetko doplnené informačnými tabuľami a pospájané cyklistickými a turistickými chodníkmi, pritom nie sú osamotenou zaujímavosťou sveverovýchodného Slovenska. Okruh turistov, ktorí by ich cieľavedome vyhľadával, je predsa len úzky. Keď k nim však priradíme putovanie po stopách druhej svetovej vojny, rámcované bojmi o Dukelský priesmyk, získame európsky zaujímavú destináciu pre rozrastajúci sa špecifický druh turistiky.
Príklad si môžeme vziať zo Slovinska, Belgicka, Nemecka či Francúzska, kde sa artefakty z prvej svetovej vojny dávnejšie stali nielen predmetom záujmu turistov, ale i seriózneho výskumu a v niekdajších zákopoch dnes bádajú archeológovia, sústreďujúci materiál pre múzeá a poznatky pre odbornú i náučnú literatúru. Význam vylodenia spojencov v Normandii počas druhej svetovej vojny z pohľadu turistického ruchu vo Francúzsku je samostatnou kapitolou.
Severovýchod Slovenska navyše ponúka nielen veľmi peknú prírodu, množstvo sakrálnych pamiatok (z ktorých drevené kostolíky sú asi najznámejšie) či liečebný komplex Bardejovských kúpeľov a desiatky prameňov liečivých vôd v celej oblasti. Oborohy (drevené konštrukcie na seno) a žurvaly (vahadlové studne), typické pre rusínsku oblasť regiónu, sa dnes stávajú cieľom záujmu nadšencov, ktorí ich rekonštruujú a robia zaujímavými pre návštevníkov.
Keď všetky tieto prvky pospájame, získame plastický obraz o reálnych možnostiach cestovného ruchu v tejto časti Slovenska – mimochodom, od ikonických Vysokých Tatier vzdialenej vzdušnou čiarou ani nie sto kilometrov. Kochať sa krajinou a plniť si sny na severovýchode Slovenska je teda v čase príprav na letné dovolenky a prázdniny viac než lákavé.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.