Predstavujem si to tak, že Daniel Lipšic pozval Ivetu Radičovú na kávu do nejakej lepšej kaviarne, bol príjemným, občas vtipným spoločníkom a opatrne sa spýtal na jednu vec.
A keď išiel domov, tak si spolu s The Clash pospevoval:
„Darling, you got to let me know. Should I stay or should I go.“
A potom si kúpil noviny a neveril vlastným očiam:
„Daniel, otázka na moju účasť v politickej strane má dnes jednoznačnú odpoveď: Nie.“
Čo dodať? Človek nevie, či má plakať alebo sa smiať.
Lipšic bol ponížený a znemožnený. Verejne. V KDH už nemá ani teoretickú šancu stať sa predsedom. Povedal by som, že nikdy. Nečudoval by som sa, keby mal problém obhájiť post podpredsedu. Veď prečo by delegáti snemu mali voliť niekoho, kto chce založiť vlastnú stranu? O čom ich chce vôbec Lipšic presviedčať? Načo chce získať mandát?
Ľutovať Daniela Lipšica sa mi však akosi nechce.
V slovenskej politike už dlho totiž platí jedna závislosť a nevidia ju len tí, čo si zakrývajú oči: Nemilé prekvapenia z Ivety Radičovej sú priamo úmerné naivným očakávaniam, ktoré s ňou niektorí spájajú.
Radičová môže urobiť čokoľvek a vždy sa nájde niekto, kto jej neschopnosť označí za kvalifikáciu. Stačí si pozrieť diskusiu pod týmto článkom.
Realita však nepustí. Keď sme s kolegom minulý týždeň navštevovali delegátov a funkcionárov SDKÚ, pýtal som sa viacerých z nich, ako s odstupom času hodnotia Ivetu Radičovú. A hádajte čo: hnevajú sa na ňu.
Nie, nechcem a nebudem brániť SDKÚ. A predsa sa im absolútne nečudujem. Ale pripomínať všetky zlyhania Ivety Radičovej sa mi už nechce. Skrátim to: tak, ako dlhodobo poškodil pravici najviac Mikuláš Dzurinda, tak krátkodobo ju najviac zničila Iveta Radičová.
Prečo by s ňou niekto chcel založiť novú stranu? Ako dlho by taká strana mala fungovať? A čo by mal byť vlastne jej prínos?
Iveta Radičová predsa nie je žiadna zázračná rozprávková bytosť. Veď keď niekoho pobozká, tak sa premení na žabu, nie naopak.
Ak v politike funguje poučenie z minulosti, tak azda také, že pravica po marci 2012 musí vyzerať inak. Nemá sa podobať na Dzurindu a ani na Radičovú. Slovensku nechýba ďalšia liberálna mestská strana, ani ďalšia strana, ktorá bude spájať kresťanov s liberálmi. Veď sme všetci videli, že to nefunguje. A všetci vieme, kto na to dopláca.
Iste, je možné, že nová pravica sa bude rodiť dlhšie. Ale radšej dlhšie a na pevných základoch, ako skratkami, ktoré nikam nevedú.
V jednej veci má totiž Lipšic pravdu. Keď sa pozriete na súčasné pravicové strany, pozeráte sa na minulosť. Všetky vyzerajú nereformovateľné. Napokon, zosobňujú to aj ich predsedovia. Po ére, keď pravicu viedli muži so silným príbehom (disidenti) alebo muži, ktorí niečo reprezentovali (reformátori), dnes na čele pravice stoja ľudia, ktorí majú "zväzácke" príbehy a reprezentujú.. nuž seba.
A to je trochu málo.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.