Keby sme boli Poliaci, dnes, stredu 2. mája by o Vladimírovi Juklovi písali všetky denníky na titulných stranách. Pamiatke tohto, u nás takmer zabudnutého muža by sa poklonil aj liberál Adam Michnik. A urobil by to noblesne a dojímavo.
Keby sme boli Česi, tak by včera večer o smrti Vladimíra Jukla informovali všetky televízie, jedna z nich by večer promptne zaradila televízny dokument. Pýtali by sa biskupov, historikov, bývalých disidentov. A oni by o smrti svojho druha hovorili ako o veľkej postave, ktorá zmenila dejiny.
Keby sme boli Maďari, tak by o pamiatke tohto muža hovoril maďarský premiér. Mal by čiernu kravatu a tmavý oblek a povedal by slová, ktoré by sa vryli do pamäte.
Lenže my nie sme ani Poliaci, ani Česi a ani Maďari. O Juklovi nielenže nepíše šéfredaktor SME, v týchto novinách o jeho smrti nenájdete ani čiarku. Pritom o slobodu na Slovensku sa tento nenápadný kňaz zaslúžil viac ako Václav Havel.
Mlčia televízie, aj slovenský premiér. Žalostne chýba televízny dokument, spomienky pamätníkov aj analýzy spoločenských vedcov.
Je to hanba. Naša hanba.
Vladimír Jukl bol mužom, ktorý zmenil naše dejiny, bol veľkou postavou, ktorá inšpirovala tisíce veriacich kresťanov, tisíce antikomunistov a bol mužom, ktorého pamiatku si musíme pamätať.
V novom .týždni o jeho živote a smrti uverejníme niekoľko textov, zatiaľ preto iba pár slov.
Jukl bol svedomím slovenského katolicizmu 20. storočia.
Nebol pohrobkom slovenského štátu. Želal si krajinu, ktorú bude viesť katolícka elita. Ale keď videl to, čo robí prezident Tiso, držal stranu svojho učiteľa Kolakoviča, ktorého nacisti prenasledovali a ktorého Tiso odmietol čo i len prijať.
Videl Tisove politické chyby a videl, že ich tieň postihne všetkých kresťanov. Preto vstúpil do Povstania a prvýkrát takmer prišiel o život.
Jukl rozumel nielen nacizmu, ale aj komunizmu. Preto bol prenasledovaný ešte pred rokom 1948 a preto bol tak rýchlo uväznený, a vo väzení mučený a týraný.
Aj to prežil.
V 60-tych rokoch, keď sa všetci nadchýnali Dubčekom a snívali o reformovanom komunizme - intelektuáli, umelci, študenti, všetci – Jukl išiel svojou cestou.
Takmer osamelý, ale presvedčený, že cesta z komunizmu vedie inakiaľ.
Výsledkom bolo, že o takmer dve dekády na Slovensku existovala spoločenská sila, masové hnutie, ktoré sa nebálo mocného komunizmu. A jeho ideálmi nebola Dubčekova ľudská tvár, ale niečo ďaleko, ďaleko väčšie. Nikto z tohto hnutia na seba nenapísal sebakritiku, nikto neľutoval, že jeho "generálom" bol Jukl.
Bol to Jukl a nie vtedajší biskupi, kto ukázal svetu, že tu žijú ľudia, desiatky tisíc ľudí, ktorí chcú žiť v slobode. A vedia za to priniesť obete, nastaviť tvár a postaviť sa totalite. Nie kvôli tomu, aby sme mali obchody ako v Rakúsku, ale kvôli tomu, čo im hovoril ich Boh.
Keď sa potom malo rozdeliť Československo, Jukl opäť vedel zaujať. Myslel si, že Česi nás potrebujú, že im budeme chýbať.
On, polovičný Čech, v čase, keď u nás vládol postkomunistický primitivizmus a v Čechách kultivovaná elita, tvrdil, že rozpadom Československa stratia naši bratia Česi. Samozrejme, aj Slováci, ale kto vtedy u nás myslel na to, čo stratia Česi?
Vladimír Jukl bol neobvyklý muž.
V našich dejinách videl väčší zmysel ako Vladimír Mináč. On, ktorý viackrát v živote vystavil svoj život za to, čomu veril, nepotreboval hľadať zmysel dejín v tom, že prežijeme.
To nechal oportunistom a kariéristom všetkých režimov.
On veril niečomu väčšiemu. Niečomu, čo presahovalo jeho život aj naše hranice.
A bol v tom úspešný.
Vďaka Vám, otec Jukl, budú raz naši potomkovia na to strašné 20. storočie hrdí.
Česť Vašej pamiatke.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.