Podobné dôvody ako neveriaci
Zaznelo to aj počas vyššie spomenutej debaty. Mnohí kresťania volili Smer proste z tých istých dôvodov ako nekresťania:
1.) Vláda pravice bola rozhádaná, labilná a chýbalo v nej pevné rozhodné líderstvo.
2.) Vláda pravice nepochopiteľne pustila vlani v októbri moc ľahkovážne z rúk, hoci voliči jej dali dôveru na štyri roky. Vyzeralo to, akoby si tie strany hlasy od ľudí proste nevážili.
3.) Napriek antikorupčnému programu sa pravicová vláda nevedela dištancovať od niektorých káuz so zoologickými názvami.
4.) V tej vláde pravice boli v skutočnosti konzervatívci i klasickí liberáli menšinou. Ešte takto pred rokom ministerstvo financií riešilo ako oholiť viac živnostníkov. Predchádzajúca vláda sa vzdala dobrovoľne mnohých tém, ktoré sú pravicové a populárne. Tak vznikol dojem, že pravičiari sú tí, ktorí len občana naťahujú na škripec a sústavne od neho požadujú podstupovanie obetí – ak sa teda nesnažia práve predbehnúť Smer zľava.
5.) Kresťanskí voliči, ktorí dali hlas Smeru (tak ako ostatní) dúfajú, že Ficov kabinet pozmení prerozdeľovacie toky verejných financií viac v ich prospech.
Špecificky kresťanské dôvody
No existujú okrem týchto všeobecných aj nejaké špecifické faktory, ktoré vysvetľujú príchylnosť kresťanov k ľavici? Opäť, v diskusii zaznelo, že Robert Fico vlastne nedal veriacim negatívny dôvod, prečo ho nevoliť. Na kultúrno-etické témy rezignoval, lebo vie, že na Slovensku sa s nimi voľby nevyhrávajú. Navyše pochopil, že lepšie ako viesť s cirkvou trpký zápas, ktorý nemôže vyhrať, je obmotať si jej predstaviteľov okolo prsta a nechať si od nej posvätiť svoju politiku.
Čím to však je, že na kresťanskej strane vôbec podobná stratégia má šancu na úspech? Je pravdou, že veľa slovenských veriacich nevidí medzi vlastným vierovyznaním a politikou sociálnej demokracie konflikt. Zdá sa im, že tieto dve veci sa naopak dopĺňajú. Keď čítate Bibliu, sotva vám môžu uniknúť dve veci. Jednak, že starostlivosť o chudobných, núdznych a trpiacich je vyzdvihovaná ako dôležitá povinnosť každého veriaceho. Jednak, že na mnohých miestach sú varovania pred chamtivosťou a zbožšťovaním mamony. Človek ľahko môže takýmto spôsobom dôjsť k záveru, že ľavicou verbálne vyzdvihované sociálne istoty a sociálny štát sú vlastne politickým vyjadrením toho, čo od nás požaduje kresťanstvo.
V skutočnosti je takéto chápanie viery povrchné. Biblické texty povolávajú každého z nás k osobnej, dobrovoľnej, adresnej a celistvej (nielen materiálnej) solidarite. O tomto je aj príbeh, kde Ježiš vyzval boháča, aby sa všetkého vzdal a nasledoval ho. Človek sa tejto zodpovednosti nezbaví tak, že zvolí Fica, odovzdá mu svoj príjem a on tú solidaritu akože zariadi miesto nás.
Navyše, v kontraste s požiadavkami Biblie, sociálny štát funguje neosobne, neadresne a často korupčne. Zameriava sa len na materiálne príznaky chudoby, no už zriedka na jej duchovné príčiny. Je založený na nedobrovoľnom prerozdeľovaní – ani nie od bohatých k chudobným, ale skôr od politicky slabších záujmových skupín smerom k dobre organizovaným záujmovým a voličským skupinám. A nezriedka vytvára motivácie, ktoré chudobu prehlbujú, miesto toho, aby ju riešili.
Podobne treba zasadiť do kontextu aj varovania pred zbožšťovaním mamony. Bohatstvo je darom od Boha. Lenže vo všetkých dobách a vo všetkých spoločenských zriadeniach existovalo riziko, že človek si namiesto Boha dosadí ako svoju najvyššiu prioritu nejakú modlu. Či už iného človeka, veci (vrátane peňazí), prípadne idey. Že bohatstvo, ktoré si spájame s trhovou ekonomikou (tak vyzdvihovanou pravicou) sa môže stať predmetom najvyšších ašpirácií človeka, je známe. A je to nešťastné, pretože výlučné upínanie sa na peniaze človeka trvalo nenaplní. No rovnakou modlou sa môže stať aj štát. Mnohí etatisti (aj medzi kresťanmi) ho majú za všemocné dobromyseľné božstvo. Čím podceňujú, že možnosti štátu a vlády majú svoje limity. Navyše, aj politici, či úradníci, ktorí štát riadia, sú len ľudia, sledujúci svoje egoistické záujmy.
Alternatíva k sociálnej demokracii?
Je nejaký dôvod, prečo by kresťan nemal voliť sociálnu demokraciu? Samozrejme, Ježiš Kristus presahuje naše svetské, ľavo-pravé prekáračky. Avšak problém socialistického pohľadu na svet je, že miesto pomoci rodine, cirkvi, či iným prirodzeným komunitám, do ktorých sa ľudia organizujú, ich štát rozkladá vyvlastňovaním ich ekonomických, či sociálnych funkcií. Ich členovia v konečnom dôsledku zostanú závislí na vláde.
Žiaľ, veľa slovenských kresťanov z historických a sociologických dôvodov akoby viac túžilo po sociálnych istotách ako po trhových príležitostiach. Aj keď tá honba za „istotami“ napokon zabije v ľuďoch tvorivosť, dôvtip i snahu. Kresťania by sa nemali snažiť o spoločnosť, kde atomizovaní jednotlivci pozdvihujú ruky so žiadosťou o pomoc k štátu, akoby to bolo nejaké pohanské božstvo. Miesto toho by sme sa mali snažiť o spoločnosť vzájomnosti, kde sa jednotlivci dokážu poobzerať okolo seba, uvidieť svojich blížnych a viac sa prepájať prirodzene zdola. Takáto spoločnosť bude omnoho sociálnejšia i solidárnejšia, než čokoľvek, čo môže kresťanom ponúknuť politická ľavica a jej etatizmus.
Súvisiaci odkaz: Ježiš ako obchodný partner
Súvisiaci odkaz: Ježiš ako obchodný partner
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.