15. apríla 1912 sa zďaleka neudiala najväčšia lodná katastrofa v dejinách. Pred 24 rokmi zahynulo po zrážke kompy s tankerom takmer 4400 ľudí, no mimo Filipín si na to dnes nik nespomenie. Magická sila Titanicu má zrejme dva hlavné dôvody. Ten prvý spočíva v márnivej megalománii. Išlo vtedy o najväčší osobný parník na svete so skvelým PR o „nepotopiteľnosti“, ktoré sa hneď pri prvej plavbe ukázalo ako lož.
Ten druhý dôvod spočíva v desivej ľudskej dráme: klesajúca loď bola zrkadlom vtedajšej spoločnosti, sociálne viac rozdelenej než dnes, ale stmeľovanej silným náboženským a etickým krédom. Príslušenstvo k triede aj morálny charakter spoločnosti rozhodovali o tom, kto Titanic prežil a kto zahynul strašnou smrťou. Tá takmer tri hodiny trvajúca dráma mala svojich individuálnych hrdinov, ktorí si až do posledného výdychu zachovali priam nadľudskú dôstojnosť a obetovali vlastný život v prospech iných, najmä žien a matiek. Mala aj svojich zbabelcov, ktorí konali vlastne úplne ľudsky, sebazáchovne. A práve v tomto presahuje odkaz Titanicu aj do súčasnosti. Ako by sa západný človek 21. storočia zachoval na akomsi dnešnom Titanicu, klesajúcom ku dnu a s obmedzenou kapacitou záchranných člnov? Ako by ste sa zachovali vy? Ako by som sa zachoval ja?
James Cameron, režisér slávneho veľkofilmu s Leonardom DiCapriom, odôvodnil nedávno svoju fascináciu Titanicom práve tým, ako sa na nej lámali skutočné charaktery: podaktorí si obliekali ženské šaty, aby sa zachránili, iní len hystericky kričali, ďalší sa s pokojom v duši obetovali.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.