15. apríla 1912 sa zďaleka neudiala najväčšia lodná katastrofa v dejinách. Pred 24 rokmi zahynulo po zrážke kompy s tankerom takmer 4400 ľudí, no mimo Filipín si na to dnes nik nespomenie. Magická sila Titanicu má zrejme dva hlavné dôvody. Ten prvý spočíva v márnivej megalománii. Išlo vtedy o najväčší osobný parník na svete so skvelým PR o „nepotopiteľnosti“, ktoré sa hneď pri prvej plavbe ukázalo ako lož.
Ten druhý dôvod spočíva v desivej ľudskej dráme: klesajúca loď bola zrkadlom vtedajšej spoločnosti, sociálne viac rozdelenej než dnes, ale stmeľovanej silným náboženským a etickým krédom. Príslušenstvo k triede aj morálny charakter spoločnosti rozhodovali o tom, kto Titanic prežil a kto zahynul strašnou smrťou. Tá takmer tri hodiny trvajúca dráma mala svojich individuálnych hrdinov, ktorí si až do posledného výdychu zachovali priam nadľudskú dôstojnosť a obetovali vlastný život v prospech iných, najmä žien a matiek. Mala aj svojich zbabelcov, ktorí konali vlastne úplne ľudsky, sebazáchovne. A práve v tomto presahuje odkaz Titanicu aj do súčasnosti. Ako by sa západný človek 21. storočia zachoval na akomsi dnešnom Titanicu, klesajúcom ku dnu a s obmedzenou kapacitou záchranných člnov? Ako by ste sa zachovali vy? Ako by som sa zachoval ja?
James Cameron, režisér slávneho veľkofilmu s Leonardom DiCapriom, odôvodnil nedávno svoju fascináciu Titanicom práve tým, ako sa na nej lámali skutočné charaktery: podaktorí si obliekali ženské šaty, aby sa zachránili, iní len hystericky kričali, ďalší sa s pokojom v duši obetovali. Podľa Camerona sa aj vďaka Titanicu môžeme sami seba pýtať: Kto vlastne som?
Ako by to asi dnes dopadlo, keby sa zopakoval tento osudový experiment? Januárová nehoda luxusnej výletnej lode Costa Concordia dáva tušiť, že by sme z toho po 100 rokoch nemuseli vyjsť lepšie.
Začnime od námorníckej elity. Kapitán Titanicu Edward John Smith povzbudzoval svojich námorníkov pred potopením slovami: „Be british, boys, be british.“ Keď jeho muži zaplnili záchranné člny ženami a deťmi, a pre nich už neostalo miesto, povedal im: „Muži, splnili ste si svoju povinnosť. Nemôžete urobiť viac. Teraz ste tu každý sám za seba.“ Kapitán mal iste svoj podiel na zrážke s ľadovcom, hoci niektoré posledné výskumy ho sčasti rehabilitujú. Keď však vedel, že je najhoršie, dôsledne presadzoval zásadu „najprv ženy a deti“. Jeho muži do poslednej chvíle s vedomím istej smrti odčerpávali tony vody, aby pre záchranu pasažierov získali cenné minúty.
Presuňme sa na Costa Concordia z 13. januára 2012, na loď, ktorá sa promovala ako „chrám zábavy“. Toto nablýskané plávajúce mestečko narazilo na skaly pri ostrove Isola del Giglio. Stalo sa tak asi o 21.45. Jej kapitán Francesco Schettino, výzorom pripomínajúci viac gigola než oddaného námorníka, opustil čoraz hrozivejšie nakláňajúcu sa loď o 23.30. Bolo to v čase, keď sa na palube triasli o život ešte stovky ľudí, medzi nimi ženy aj deti. Z prístavu mu volali, nech sa okamžite vráti a spočíta zostávajúce ženy, deti a ľudí v núdzi, no gigolo Francesco si už nechcel kaziť frizúru... Ešte o štyri hodiny po jeho zbabelom úteku sa na lodi nachádzalo 40 až 50 ľudí.
Kapitán Smith zodpovedal na svojej palube za 2223 ľudí, kapitán Schettino tam mal 4252 ľudí - a ich jediným šťastím bolo, že stroskotali na plytčine pri pobreží.
Na Titanicu sa ich napokon zachránilo 710, ale veľavravnejšia je iná štatistika: zo stroskotancov prežilo 74 percent všetkých žien, 52 percent detí a iba 20 percent mužov. Zaujímavé je, že prežilo iba 8 percent mužských pasažierov z druhej “buržoáznej” triedy. Títo džentlmeni zjavne dávali prednosť iným aj v kritickom čase, keď už bolo aj im zrejmé, že loď sa naozaj potopí.
Ako by dopadla “rodová” štatistika, keby Costa Concordia začala klesať uprostred Atlantiku a mala k dispozícii člny len pre tretinu pasažierov, sa nedá povedať s určitosťou. Zo svedectiev žien, ktoré krátko po nehode citovali novinári, vyplýva, že muži z posádky na nich kašľali a bezohľadne si pretláčali cestu do člnov. A rovnako sa správali aj mnohí pasažieri muži. Keby sa tam zjavil duch hrdého kapitána Smitha z Titanicu, asi by odistil zbraň.
Iste, porovnanie Titanicu a lode Costa Concordia sa zrejme nedá celkom zovšeobecniť. Ryba smrdí predovšetkým od hlavy: Smith vyžadoval zásadu “najprv ženy a deti”, Schettino svojím útekom nastolil zásadu “zachráň sa kto môžeš”. Na celkové správanie posádky a pasažierov z Concordie mohlo mať vplyv aj etnické hľadisko: tretina pasažierov boli horkokrvní Taliani, o ktorých zbabelosti v mene “la dolce vita” kolujú vtipy. Keby na palube prevažovali pokojné severské nátury, možno by nad živelnosťou prevládli princípy. Ktovie. Vo svete postmodernej rodovej rovnosti, ktorá produkuje asertívne ženy a zmäknutých mužov, a podľa ktorej je džentlmen, dávajúci prednosť dáme vo dverách, neokrôchaným sexistickým dinosaurom, asi ani netreba očakávať nadpriemerný výskyt Edwardov Johnov Smithov.
Kultúra, v ktorej vyrastáme, ovplyvní veľa, ale nie všetko. A stále je tu tá znepokojivá otázka: Ako by sme sa na Titanicu zachovali my?
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.