Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako by sme sa zachovali na Titanicu?

.martin Hanus .názory

Výročie od potopy Titanicu sa nieslo vo veľkom štýle. Spomienkové podujatia, rozsiahle texty vo svetových novinách, filmy a dokumenty v televíziách. Akoby sa tragédia nestala pred sto rokmi, ale v našej nedávnej prítomnosti. Prečo nás Titanic a jeho 1500 obetí stále tak fascinuje?

15. apríla 1912 sa zďaleka neudiala najväčšia lodná katastrofa v dejinách. Pred 24 rokmi zahynulo po zrážke kompy s tankerom takmer 4400 ľudí, no mimo Filipín si na to dnes nik nespomenie. Magická sila Titanicu má zrejme dva hlavné dôvody. Ten prvý spočíva v márnivej megalománii. Išlo vtedy o najväčší osobný parník na svete so skvelým PR o „nepotopiteľnosti“, ktoré sa hneď pri prvej plavbe ukázalo ako lož. 


Ten druhý dôvod spočíva v desivej ľudskej dráme: klesajúca loď bola zrkadlom vtedajšej spoločnosti, sociálne viac rozdelenej než dnes, ale stmeľovanej silným náboženským a etickým krédom. Príslušenstvo k triede aj morálny charakter spoločnosti rozhodovali o tom, kto Titanic prežil a kto zahynul strašnou smrťou. Tá takmer tri hodiny trvajúca dráma mala svojich individuálnych hrdinov, ktorí si až do posledného výdychu zachovali priam nadľudskú dôstojnosť a obetovali vlastný život v prospech iných, najmä žien a matiek.  Mala aj svojich zbabelcov, ktorí konali vlastne úplne ľudsky, sebazáchovne. A práve v tomto presahuje odkaz Titanicu aj do súčasnosti. Ako by sa západný človek 21. storočia zachoval na akomsi dnešnom Titanicu, klesajúcom ku dnu a s obmedzenou kapacitou záchranných člnov? Ako by ste sa zachovali vy? Ako by som sa zachoval ja? 

James Cameron, režisér slávneho veľkofilmu s Leonardom DiCapriom, odôvodnil nedávno svoju fascináciu Titanicom práve tým, ako sa na nej lámali skutočné charaktery: podaktorí si obliekali ženské šaty, aby sa zachránili, iní len hystericky kričali, ďalší sa s pokojom v duši obetovali. Podľa Camerona sa aj vďaka Titanicu môžeme sami seba pýtať: Kto vlastne som?


Ako by to asi dnes dopadlo, keby sa zopakoval tento osudový experiment? Januárová nehoda luxusnej výletnej lode Costa Concordia dáva tušiť, že by sme z toho po 100 rokoch nemuseli vyjsť lepšie. 

Začnime od námorníckej elity. Kapitán Titanicu Edward John Smith povzbudzoval svojich námorníkov pred potopením slovami: „Be british, boys, be british.“ Keď jeho muži zaplnili záchranné člny ženami a deťmi, a pre nich už neostalo miesto, povedal im: „Muži, splnili ste si svoju povinnosť. Nemôžete urobiť viac. Teraz ste tu každý sám za seba.“ Kapitán mal iste svoj podiel na zrážke s ľadovcom, hoci niektoré posledné výskumy ho sčasti rehabilitujú. Keď však vedel, že je najhoršie, dôsledne presadzoval zásadu „najprv ženy a deti“. Jeho muži do poslednej chvíle s vedomím istej smrti odčerpávali tony vody, aby pre záchranu pasažierov získali cenné minúty.

Presuňme sa na Costa Concordia z 13. januára 2012, na loď, ktorá sa promovala ako „chrám zábavy“. Toto nablýskané plávajúce mestečko narazilo na skaly pri ostrove Isola del Giglio. Stalo sa tak asi o 21.45. Jej kapitán Francesco Schettino, výzorom pripomínajúci viac gigola než oddaného námorníka, opustil čoraz hrozivejšie nakláňajúcu sa loď o 23.30. Bolo to v čase, keď sa na palube triasli o život ešte stovky ľudí, medzi nimi ženy aj deti. Z prístavu mu volali, nech sa okamžite vráti a spočíta zostávajúce ženy, deti a ľudí v núdzi, no gigolo Francesco si už nechcel kaziť frizúru... Ešte o štyri hodiny po jeho zbabelom úteku sa na lodi nachádzalo 40 až 50 ľudí.

Kapitán Smith zodpovedal na svojej palube za 2223 ľudí, kapitán Schettino tam mal 4252 ľudí - a ich jediným šťastím bolo, že stroskotali na plytčine pri pobreží. 


Na Titanicu sa ich napokon zachránilo 710, ale veľavravnejšia je iná štatistika: zo stroskotancov prežilo 74 percent všetkých žien, 52 percent detí a iba 20 percent mužov. Zaujímavé je, že prežilo iba 8 percent mužských pasažierov z druhej “buržoáznej” triedy. Títo džentlmeni zjavne dávali prednosť iným aj v kritickom čase, keď už bolo aj im zrejmé, že loď sa naozaj potopí. 


Ako by dopadla “rodová” štatistika, keby Costa Concordia začala klesať uprostred Atlantiku a mala k dispozícii člny len pre tretinu pasažierov, sa nedá povedať s určitosťou. Zo svedectiev žien, ktoré krátko po nehode citovali novinári, vyplýva, že muži z posádky na nich kašľali a bezohľadne si pretláčali cestu do člnov. A rovnako sa správali aj mnohí pasažieri muži. Keby sa tam zjavil duch hrdého kapitána Smitha z Titanicu, asi by odistil zbraň. 


Iste, porovnanie Titanicu a lode Costa Concordia sa zrejme nedá celkom zovšeobecniť. Ryba smrdí predovšetkým od hlavy: Smith vyžadoval zásadu “najprv ženy a deti”, Schettino svojím útekom nastolil zásadu “zachráň sa kto môžeš”. Na celkové správanie posádky a pasažierov z Concordie mohlo mať vplyv aj etnické hľadisko: tretina pasažierov boli horkokrvní Taliani, o ktorých zbabelosti v mene “la dolce vita” kolujú vtipy. Keby na palube prevažovali pokojné severské nátury, možno by nad živelnosťou prevládli princípy. Ktovie. Vo svete postmodernej rodovej rovnosti, ktorá produkuje asertívne ženy a zmäknutých mužov, a podľa ktorej je džentlmen, dávajúci prednosť dáme vo dverách, neokrôchaným sexistickým dinosaurom, asi ani netreba očakávať nadpriemerný výskyt Edwardov Johnov Smithov. 


Kultúra, v ktorej vyrastáme, ovplyvní veľa, ale nie všetko. A stále je tu tá znepokojivá otázka: Ako by sme sa na Titanicu zachovali my?

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite