Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Holokaust v tieňoch spochybňovania

.martin Droppa .názory

Na to, aby sme hovorili o deportáciách a holokauste, netreba čakať na výročia, spojené s týmito temnými udalosťami histórie nášho národa.

Napriek tomu takéto výročia, napríklad sedemdesiat rokov od prvej deportácie slovenských Židoviek do koncentračného tábora Osvienčim, otvárajú priestor pre staronové otázky. Zdá sa, že kladenie otázok je jednoduchšie, ako hľadanie odpovedí.
Generácia ľudí, ktorí zažili (a prežili) deportácie, koncentračné tábory, holokaust a druhú svetovú vojnu, objektívne odchádza. Koľko času ešte ostáva, dokým bude žiť posledný človek – priamy účastník vojnového diania, schopný a ochotný rozprávať o osobnom svedectve? Desať, pätnásť rokov? Keď som sa na túto tému v Poprade, odkiaľ 25. marca 1942 odišiel prvý transport židovských dievčat a žien z vojnového slovenského štátu do Osvienčimu, rozprával s Pavlom Mešťanom, riaditeľom Múzea židovskej kultúry, historik s obavou pripomenul: „Táto generácia ľudí odcháza, a smutné je, že ostávajú a pribúdajú ľudia, ktorí spochybňujú, dehonestujú aj falšujú deportácie a vojnové udalosti. Robia to teoretici, historici, ale i ľudia, ktorí v tých časoch žili.“ Prirodzená otázka znie – prečo to robia?
Je nespochybniteľné, historicky objektívne dokázané, že z takmer 90 tisícov slovenských Židov bolo už v roku 1942 deportovaných vyše 57 tisíc, a od augusta 1944 do marca 1945 ďalších vyše 13 tisíc. Viac ako 71 tisíc občanov vojnovej Slovenskej republiky zahynulo po tom, ako boli na základe prijatých slovenských zákonov zbavení základných občianskych práv aj ľudských prirodzeností či možností – veď ako inak pomenovať zákaz chodenia do parku, kina, kaviarne? Boli obraní o majetok, a aby bolo poníženie dovŕšené, z arizovaných peňazí a majetkov štát platil Nemcom 500 ríšskych mariek za každého deportovaného. „Deportácie si svojím majetkom zaplatili Židia sami, na základe presných a podrobných zúčtovaní slovenských železníc a orgánov, ktoré deportácie zabezpečovali,“ pripomína Mešťan. Aké otázky a aké pochybnosti sú v tomto prípade namieste? Čo sa dá spochybňovať na faktoch, podložených mennými zoznammi ľudí, posielaných na smrť?
Ak sedemdesiat rokov po začatí deportácií čítáme v úvode vyhlásenia slovenských katolíckych biskupov k týmto udalostiam vlažné konštatovanie o tom, že „naše vzťahy s inými národmi, ľuďmi a kultúrami mali svoje svetlé i tienisté stránky, veď žiadne vzťahy nie sú ideálne, ale reálne“, je to akoby sme vstupovali do sveta hľadania síce nie ospravedlňujúcej, ale poľahčujúcej reakcie. Biskupi však správne zdôrazňujú, že na miestnych úrovniach boli tieto vzťahy vždy vzťahmi konkrétnych ľudí. Čítanie menného zoznamu tisícky žien a dievčat z prvého popradského transportu ako pietna forma pripomenutia si tejto udalosti – následku „tienistých vzťahov“, je čítaním mien obetí, vyvezených na smrť. Ak pri takýchto príležitostiach niečo chýba, je to konkrétne pomenovanie domácich vinníkov, pretože až do roku 1944 boli deportácie vyslovene v réžii slovenských štátnych orgánov, ich silovýh zložiek a gardistov. Domnievam sa, že v každom slovenskom meste, obci, by sme okrem presných menných zoznamov deportovaných vedeli pomenovať aj vinníkov. Cýba nám k tomu odvaha – tak, ako slovenským katolíckym biskupom v ich vyhlásení chýba menovitá zmienka o prezidentovi Jozefovi Tisovi a jeho nečestnej úlohe v týchto hanebných udalostiach?
Slovenskí katolícki biskupi pravdivo upozorňujú, že „motiváciou deportácií bola jednak túžba zbaviť sa Židov, vnímaných optikou dobovej propagandy a predsudkov výlučne ako nepriateľov a súčasne získať ich majetok“. To, čo vtedy bolo motiváciou, stalo sa časom pretrvávajúcim argumentom, rámcovaným cynickým tvrdením, že „Židia si za to veľkou mierou mohli sami“. Ako príklad uvediem nedávny osobný rozhovor so šesťdesiatročným mužom, ktorý mi vravel o tom, ako jeho starý otec, chudobný gazda, chodieval „k Židovi do krčmy“, kde píjaval na dlh. Keď sa krčmár nemohol domôcť prepitých peňazí, exekútor chudobnému gazdovi zabavil jedinú kravu. Podľa tvrdenia oného šesťdesiatnika keď krčmára s rodinou deportovali, starému otcovi sa uľavilo. Pôvodca jeho nešťastia zmizol z dediny, zmizol z očí. Navždy. Podstatné v tomto minipríbehu je, že „zvaľovanie viny na Židov“ pretrváva desaťročia. Argumenty o tom, že väčšina z deportovaných boli prostí ľudia, často chudobní remeselníci, robotníci alebo drobní obchodníci, nezaberá. Arizovaná dedinská krčma (po roku 1948 rýchlo znárodnená) má byť motívom k súhlasu s vyvražďovaním nevinných ľudí? Argumntovanie „motívmi dobovej propagandy a predsudkov“ pretrváva. Smutné je, že sa k nemu uchyľujú aj ľudia, ktorí ešte nedávno pôsobili ako slovenskí politici a zákonodarci. Napríklad exposlanec NR SR Peter Lauko (KDH), ktorý v reakcii na text kolegu Martina Hanusa Liberálna povrchnosť a katolícke tabu zdôrazňuje: „Ako to žili Slováci na dedinách pred vojnou a kto vlastnil obchody a krčmy a ako to bolo s tabuľkami a dlžníkmi? Informáciu mám od svojich starých rodičov. Mali obyčajní Slováci pre toto Židov radi?“ Schvaľovať a ospravedlňovať deportácie a vyvražďovanie desaťtisícov ľudí takýmito „krčmovými argumentami“ aj po sedemdesiatich rokoch je nekomentovateľný cynizmus.
Ďalším, vraj podstatným argumentom „zľahčovateľov“ deportácií a vraždenia, sú výnimky, ktoré prezident Tiso udeľoval hospodársky dôležitým a veľmi majetným Židom. Akoby zabúdali na známe úslovie, že „výnimka potvrdzuje pravidlo“, obhajcovia a pochybovači sa tak snažia marginalizovať Tisov podiel a vinu na likvidácii občanov vlastného národa. Desaťtisíce ľudí však žiadne výnimky nedostali a bez akejkoľvek viny museli na základe prijatých a prezidentom Tisom podpísaných zákonov odísť na smrť. Výnimky boli pritom často len formalitou, ktorá nič neznamenala. Tak ako v prípade Edity Friedmannovej – Grosmanovej, ktorá do prvého deportačného transportu z Popradu nastúpila ako takmer sedemnásťročná s o dva roky mladšou sestrou Leou. „Pochádzali sme z Humenného, ktoré v tom čase malo asi šesťtisíc obyvateľov, z nich vyše štyritisíc bolo Židov. Takmer všetci boli deportovaní,“ vraví Edita Grosmanová po sedemdesiatich rokoch, pripomínajúc: „Otec mal sklársku dielňu a neskôr dostal prezidentskú výnimku z deportácií, platnú pre celú rodinu. Pre mňa a sestru Leu však výnimka nič neznamenala, už sme boli v Osvienčime, odkiaľ nás žiadna výnimka nemohla dostať.“ Sestra Lea napokon v koncentračnom tábore zahynula. Pani Edita dodnes spomína na to, ako videla krysy ohlodávať jej mŕtve telo.
Finále pri zľahčovaní dobrovoľnej a temnej úlohy prezidenta – katolického kňaza Jozefa Tisa v deportáciách slovenských Židov tvoria tvrdenia o tom, že proces s týmto vojnovým zločincom „bol zmanipulovaný“, dokonca bol „aktom pomsty prezidenta Edvarda Beneša“. Argumenty v čom bol proces zamnipulovaný a dodatok o tom, prečo a za čo by sa mal Beneš Slovákom mstiť, chýbajú.   
Holokaust, ktorý sa, ako zdôrazňuje pani Grosmanová, „udial v dvadsiatom storočí rukami jedného z najkultivovanejších národov Európy a jeho prisluhovačov“, zdá sa byť neuveriteľným, nepochopiteľným. Akoby nám nestačilo jediné: šesť miliónov mien detí, žien, mužov, starcov, starien. Akoby nám nestačilo vyše sedemdesiat tisíc mien slovenských Židoviek a Židov. Tých, ktorí skutočne zázrakom prežili, sa neveriacky pýtame na ich najhoršie zážitky z lágrov alebo na to, či si ešte pamätajú svoje väzenské čísla. „Tisíc devätsto sedemdesiat,“ povie spamäti Edita Grosmanová a vyhŕňa si rukáv bielej blúzky na ľavej ruke s veľkými vytetovanými číslicemi. „Sestra mala tisíc devätsto šesťdesiat deväť,“ dodá, hovoriac o zime, podvýžive, všiach, hlade a smrti, zhomtnenej v ťažkom dyme, neprestajne sa valiacom komínmi krematórií. V okamihoch takýchto stretnutí a rozprávaní niet argumentu, ktorý by zľahčil či znevážil osudy Židov počas vojny. Ľudia, ktorí pochybujú, bagatelizujú či popierajú, nech sa postavia tvárou v tvár preživším, a nech im to povedia do očí. Času na to ešte je, aj keď veľmi, veľmi málo.

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite