SDKÚ zažíva zaujímavý moment. Zdá sa, ako keby takmer nikto nechcel byť jej predsedom a takmer každý chcel byť podpredsedom. Predsedníčkou strany sa tak stane Lucia Žitňanská. Bez súťaže. Až nápadne sa to podobá na situáciu KDH, keď sa v roku 2010 predsedom stal Ján Figeľ.
Podobne ako Figeľ, aj Žitňanská je iba bublina. Nádej, ktorá praskne rovnako, ako „charizma doktora Sovu“ u nášho prvého komisára. Straníkov to na chvíľu zomkne. Ale potom už budú pribúdať iba pochybnosti.
Oplatí sa, keď budete pani poslankyňu Žitňanskú v najbližšom období sledovať čo najlepšie. Dá sa totiž predpokladať, že budúca predsedníčka prejde radom školení a kadejakých tréningov a bude zaujímavé sledovať, ako a či vôbec sa dokáže zmeniť.
Ak sa jej aj zmena z technokratky na političku podarí a ľudia počas jej vystúpení prestanú vyrušovať, či dokonca si niečo budú aj pamätať, bude to úspech. Niečo dôležité však žiadny zaplatený školiteľ zmeniť nemôže. Hovorí sa tomu charakter.
A politika, toto magické a krásne povolanie, je napokon vždy najmä o charaktere.
Nuž a pani predsedníčka Žitňanská navždy zostane spojená s pani ministerkou Žitňanskou, pani podpredsedníčkou Žitňanskou, či dokonca pani štátnou tajomníčkou Žitňanskou.
O čo ide?
O to, že od Lucie Žitňanskej netreba čakať zbytočné prekvapenia. Nie je to totiž žiadny nepopísaný kus papiera.
Napríklad potom, čo vypukla kauza Gorila a SDKÚ sa rozbehla hlavou proti múru, tak aj ministerka spravodlivosti (!) hlasovala na predsedníctve strany aj zasadnutí vlády za Annu Bubeníkovú. Teda nie ako Iveta Radičová, ale ako Ivan Mikloš. Tvrdohlavo a hlúpo.
Keď bol vhodný moment a vedenie strany sa chcelo zbaviť čerstvo zvoleného župana Pavla Freša, Žitňanská využila malichernosť a kopla ho do Achillovky tak, že tento mohutný muž išiel do kolien.
Prečo? Len preto, aby bolo na centrále viac miesta. Nie kvôli strane, ale kvôli vlastnej kariére.
Mimochodom, kariéra.
Pamätáte si ešte, ako sa Lucia Žitňanská stala ministerkou?
Nuž, tak trochu kuriózne. Žitňanská bola totiž štátnou tajomníčkou ministra Lipšica, čiže nominantkou KDH. KDH odišlo vo februári 2006 pre porušenie koaličnej dohody z vlády, akurát že... pani štátna tajomníčka v nej zostala.
Ale už nie za KDH, ale za SDKÚ.
Takéto správanie má aj svoje nelichotivé meno. Nie je na tom samozrejme nič protizákonné, ale – ruku na srdce – čo nám takýto politik o sebe chce povedať? K čomu je vlastne lojálny?
S Luciou Žitňanskou je to ako s tou Luciou z pesničky od Beatles. Zdá sa, ako keby lietala v oblakoch a na krku mala diamanty (či perly).
Ale je to ilúzia.
Žitňanskej kariéra sa na Figeľa bude v niečom dôležitom podobať aj naďalej. Ich úspech závisí len a len od neúspechu iných.
Keby nemali SDKÚ a SaS v posledných voľbách existenčné problémy, tak by získal Figeľ šesť percent hlasov. Ak bude SaS naďalej nevážnou stranou, bude sa Žitňanskej dariť. Ak sa ale SaS posunie do stredu a namiesto marihuany a homosexuality začne hovoriť o skutočných problémoch, bude mať modrý štvorec a jeho nová predsedníčka problém.
A ten bude ešte väčší, ak jej podpredsedom pre ekonomiku bude niekto z dvojice Beblavý-Štefanec. Voliči Ivana Mikloša si totiž zvykli na trochu vyšší štandard.
Zdá sa, že odvykacia kúra bude ešte bolieť.
A istá je ešte jedna vec. Politika je síce vznešená, ale moc si v nej treba vybojovať. Princovia a princezné, ktoré ju zdedili len preto, že nemali súrodencov, na tom nebývajú najlepšie.
Mám preto čudný pocit, že skutočné dno pravice nás ešte iba čaká.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.