Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Liberálna povrchnosť a katolícke tabu

.martin Hanus .názory

Vyhlásenie katolíckych biskupov k 70. výročiu deportácií Židov na Slovensku bolo síce horúcou udalosťou uplynulého týždňa, no autor týchto riadkov (minulý týždeň dovolenkoval) sa pri ňom ešte pristaví. Išlo totiž o významné vyhlásenie, ktoré si v mienkotvorných novinách zaslúži ocenenie aj kvalifikovanú kritiku. Pretože na vyhlásení je čo kritizovať. Škoda, že u nás ako zvyčajne ostalo len pri hundraní, ktoré strieľa naslepo.

Kým komentátor denníka Pravda ocenil vyhlásenie ako „nanajvýš pozitívne“ a na druhej strane oprávnene biskupom vyčítal, že prišlo až tak neskoro, komentátor denníka SME na ňom nenašiel žiadne pozitívum. To by neprekážalo, keby sa kritika dala brať vážne. Komentátor však biskupov kritizuje, že sa viac než obetiam venovali vysvetľovaniu, o čo Židia na Slovensku stále ešte dopadli lepšie než inde. Naozaj sme všetci čítali to isté vyhlásenie? Komentátor ďalej neváha označiť tvrdenie biskupov, že Svätá stolica „sa rázne postavila proti rasovému zákonodarstvu a deportáciám“, za prekrúcanie historických faktov. Uvedené svedčí o pomerne elementárnej neznalosti problematiky – nie však zo strany biskupov.
Skutočnosť, že Vatikán mal s predstaviteľmi vojnovej SR konflikt práve kvôli židovskej otázke a naozaj sa rázne staval proti rasovým zákonom aj deportáciám, je predsa dávno známa a dobre preskúmaná. Napokon, Marián Leško o zisteniach slovenských historikov k téme písal v SME už pred mnohými rokmi. V tejto krajine však ťažko viesť zmysluplnú diskusiu o našej minulosti a nadčasových témach, keď nepotrebujeme poznať, stačí mať silný názor.

Ale prejdime k samotnému vyhláseniu biskupov.

Predovšetkým je naozaj dobré, že vzniklo aspoň v tejto podobe. Takisto na ňom treba oceniť, čo v katolíckom prostredí nie je úplne samozrejmé – biskupi nepestujú mýtus, že protižidovské opatrenia vrátane deportácií nám, slovenským neviniatkam, vnútili výlučne nacisti. A keď píšu o slovenských zodpovedných politikoch, vinu za prenasledovanie Židov nekladú iba radikálom, ale aj tým, čo „ostali viac či menej pasívni“.

Lenže tu sa začína najväčší problém biskupského vyhlásenia: jeho nekonkrétnosť. Na čele slovenského štátu stál politik, ktorý v plnom rozsahu zosobňoval zlo pasivity. Nebol to obyčajný politik, bol to katolícky kňaz, ktorý svoju morálnu autoritu pred verejnosťou odvodzoval práve z faktu svojho kňazstva. Bol to jeden z najvzdelanejších slovenských kňazov tej doby, ktorý keby nešiel do politiky, stal by sa asi biskupom. No o Jozefovi Tisovi nie je vo vyhlásení biskupov ani jedna zmienka.

Nejde o jediný nedostatok vyhlásenia, ale zreteľne prekrýva všetky ostatné. Naši biskupi totiž nevyužili jedinečnú príležitosť oslobodiť slovenských katolíkov z kliatby mučeníka Tisa. Táto kliatba trvá už od roku 1947, keď bol Tiso po zmanipulovanom procese popravený. Následne prišiel komunizmus, ktorý likvidoval cirkev a katolícku opozíciu kriminalizoval ako klérofašistov, preto už ani nebol priestor na to, aby sa v prostredí slobodnej diskusie pomenovali zlyhania slovenského štátu a „mučeníckeho“ prezidenta. Čo bolo horšie, problém Jozefa Tisa nedokázal vo svojich dielach a knižných rozhovoroch aspoň naznačiť ani azda najväčší katolícky intelektuál 20. storočia Ladislav Hanus. Ani po páde komunizmu nedošlo ku katarzii. Najmä katolícke kníhkupectvá zaplavili publikácie exilových ľudákov, vyrábajúcich z Tisa svätca, ktorý sa vraj len navonok maskoval pred nacistami ako ich spojenec, no v skutočnosti zachraňoval Židov, ako sa len dalo.  

Bol to lživý mýtus. Mimochodom, túto lož dodnes nevyvracia nik lepšie než samotný Tiso, ktorý v novembri 1944 (!!!) v osobnom liste pápežovi hájil dovtedajšie akcie proti Čechom aj židom ako proti národom, ktoré „po stáročia zhubne pôsobia v lone“ Slovenska. Historik Ivan Kamenec kedysi správne poznamenal, že tragédia Jozefa Tisa nebola iba tragédiou politika, ale aj tragédiou kňaza.

Keď o probléme J. Tisa hovorím s informovanejšími ľuďmi v cirkvi, súhlasia, ale zväčša len myknú plecami, že toto všetko vyrieši čas a výmena generácií. Možno áno. Ale ten čas by sa mal skracovať, nie predlžovať umelým dýchaním. Dnešní mladí kňazi a seminaristi, ktorí počas štúdií stále čerpajú vedomosti o vojnovom štáte z prác Milana Ďuricu, sú stále infikovaní rozprávkou o dobrom Tisovi a radikálnom Tukovi. Akoby boli pripravovaní do života v ľudáckom exile, a nie do reálneho sveta, ktorý sa ich vštepeným názorom rýchlo vysmeje. Už pri prvej konfrontácii s reálnymi výsledkami vedeckého výskumu utrpia šok, alebo ho radšej odmietnu ako liberálnu propagandu. Nejde však len o naďalej zavádzaných kňazov. S akou mierou dôveryhodnosti chcú katolíci hovoriť pravdu o neprávostiach a relativizmoch súčasnej doby, keď relativizujú éru Jozefa Tisa a pred holou pravdou uprednostňujú výhovorky?        
     
Keby slovenskí biskupi využili 70. výročie deportácií na to, aby pomenovali problém Jozefa Tisa, ich vyhlásenie by sa zapísalo do dejín. Ba čo viac, pre budúcnosť by sa slovenskí katolíci zbavili obrovského balvanu. Lenže ten balvan biskupi ani tentoraz neodtlačili. Liberálne médiá budú mať preto v tejto téme naďalej morálne navrch, na čo im bude stačiť aj tá najpovrchnejšia kritika.   

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite