"Hýbu sa. Oni sa hýbu. Ani neviem, prečo vám to hovorím, viete, keď som sa po vojne vrátil domov, zabil som myš a zapálil som ju. Aj ona sa hýbala."
Tie slová hovorí starý muž, Belgičan, ktorý bojoval s nacistami.
A vás mrazí. Strašne mrazí.
Ten Belgičan bojoval v roku 1944 vo Varšave. Potláčal povstanie, a televízny rozhovor s týmto mužom, ktorého našiel redaktor Gazety Wyborczej, si možno pozrieť v jednom z najlepších múzeí sveta. V múzeu Varšavského povstania.
Keď do neho vstúpite, vstúpite do dejín. V momente zabudnete na atmosféru ulice, na to či vonku prší alebo je horúci deň. Prenesiete sa do roku 1944 a prežívate drámu, akú ste doteraz nezažili.
Toto múzeum, dielo Lecha Kaczynského a generácie mladých poľských intelektuálov, je počin. Keď bol Kaczynski primátor Varšavy a rozhodol, že sa postaví múzeum za vyše 600 miliónov korún, zároveň povedal, že zo súkromných zdrojov naň nepôjde ani koruna. To múzeum je totiž dlh mesta voči jeho hrdinom.
Stalo sa.
Ak pôjdete do Varšavy, vyhraďte si na návštevu niekoľko hodín, alebo sa pripravte, že sa tam budete vracať a stále niečo nové objavovať. Ja som tam bol tento týždeň azda piaty krát a opäť som onemel.
Múzeum navštevuje pol milióna ľudí ročne, je tam priestor pre deti, niekoľko kinosál, množstvo interaktívnych prezentácii, obchody, dokonca kaplnka – a vy sa občas neubránite slzám, dojatiu či hrôze.
A slovo sloboda vám zrazu bude znieť inak.
Počujete streľbu, prejdete sa kanálmi, ale najmä uvidíte tváre ľudí. Stovky tvárí. Čítate ich písmo, ich listy, dokonca poéziu (sic!). Vidíte, čo jedli, pili, ako sa obliekali. A prečo zomreli.
Tie čísla sú hrozné.
Varšava, 1. september 1939. V meste žije jeden milión tristo tisíc ľudí.
Varšava po porážke povstania na konci roku 1944. V ruinách sa skrýva asi tisíc ľudí. Volajú ich robinsoni.
Sedím v malej kinosále a práve sa skončila asi päť minutová 3D animácia. Z tisícov fotografii vytvorili Poliaci film, letecký prelet nad zničenou Varšavou. A vy vidíte dielo skazy. Totálnej skazy.
Hitler a Himmler rozhodli, že mesto musí byť zničené. Bolo to po vyhlásení Povstania, ktoré malo oslabiť nacistov a získať kontrolu nad mestom ešte predtým, než vstúpia sovieti.
Sovieti ale zostali na druhej strane rieky Visla a čakali. Celé týždne. V múzeu nájdete obrovskú širokospektrálnu fotografiu, kde sa budete pozerať na Varšavu z miesta, kde boli sovieti.
Na tom mieste pochopíte, čo je to svedomie.
A čo čistý cynizmus. Vedľa je totiž Stalinov citát, kde ľutuje obete.
Nemá zmysel opisovať, čo všetko tam na vás čaká.
Ale keď nájdete obrazovku s prejavom Jána Pavla II. počas jeho prvej návštevy komunistického Poľska a vypočujete si úryvok prejavu o tom, že Poľsko a Varšavu nemožno pochopiť bez toho, čo sa tu stalo v roku 1944, budete súhlasiť.
Keď na inom mieste nájdete starú slovenskú vlajku s dvojkrížom a fotku skupiny slovenských povstalcov, ktorí bojovali s Poliakmi, budete cítiť hrdosť. Slováci boli jediní cudzinci, ktorí v povstaní nosili vlastnú trikolóru.
Ale to najsilnejšie, to najhroznejšie, čaká dolu v podzemí. Je to rozhovor spomínaný v úvode tohto textu.
Poliaci celé roky hľadali Nemcov, kohokoľvek, kto by im povedal, čo sa vo Varšave vtedy dialo a on to videl na vlastné oči. Niekoho, kto to urobí kvôli sebe. Aj kvôli potomkom obetí.
Veď kto vie, ako trpí po vojne vojak, čo musel vraždiť nevinných?! Ženy. Deti. Všetky deti.
Nenašli nikoho, nikto nechcel hovoriť, nikto si nič nepamätal. Len tohto Belgičana.
A ako toľkokrát, aj teraz platí, že slová tohto muža sú silnejšie ako mlčanie stoviek a tisícok iných.
Sú to strašné spomienky.
„Dostali sme rozkať zabiť všetkých. Prišli sme do školy, bolo tam asi 500 detí. Náčelník povedal: zabiť. Ale šetrite náboje, zabite ich úderom pušky.“
V tej škole v ten deň zomrelo 500 detí. Mŕtvoly dosahovali výšku po druhé poschodie.
Nebudem približovať všetky detaily, masové vraždy a všetok ten hrozný sadizmus. Poviem len to, že nacisti po čase prehodnotili totálne vyvraždenie mesta a povstalci sa na výmenu vzdali.
Stovky vlakov z mesta odviezli všetko, čo malo cenu a státisíce ľudí bolo násilne vysídlených. A potom nacisti podmínovali budovu po budove a mesto zrovnali so zemou.
Varšava však nie je Kartágo. Dnes stojí, pulzuje a azda nikde vo východnej Európe necítite taký pretlak ideí, ako tu.
A Nemci sa tiež vrátili. Kancelár Schröder toto múzeum svojho času otváral spolu s Lechom Kaczynským.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.